V stredovekej spoločnosti nebol M. Ján Hus prvý, ktorý volal po náprave “v hlave i v údoch”. Nebol ním dokonca ani John Viklef (Ján Viklef), oxfordský profesor a jeho anglický predchodca v snahe o reformu cirkvi. Nielen západná cirkev, ale aj spoločnosť potrebovali reformy ako čerstvý vzduch. V cirkvi vládlo napätie už od r. 1309, keď sa pápeži presídlili z Ríma do francúzkeho Avignonu. Tu zastávali úzke záujmy francúzkeho kráľovského dvora, na úkor iných národov a krajín. V tomto kroku korení aj tzv. storočná anglicko – francúzka vojna. J. Viklef, svojím postupným príklonom k Písmu sa stal uznávaný evanjelický doktor (“doctor evangelicus”). Kritikou pápeža, morálneho úpadku a svätokupectva stelesneného v predávaní odpustkov si J. Viklef vyslúžil tvrdé odmietnutie. Jeho knihy a myšlienky boli zakazované a niektoré tézy označené ako kacírske. Napokon práve koncil v Kostnici (1414 -1418), tridsať rokov po Viklefovej smrti, nariadil jeho pozostaky vykopať z posvätenej zeme, spáliť na hranici a popol vysypať do rieky. Toto odsúdenie v Kostnici teda predchádzalo Husovo odsúdenie a upálenie i keď sa realizovalo až neskôr. Biskup Flaming tak urobil na jar v roku 1428, keď jeho pozostatky dal spáliť a popol vysypať do rieky Swiftu k “prekliatiu a zničeniu jeho pamiatky”.
Viklefove spisy ovlivnili aj Husa a mnohých ďalších profesorov na Karlovej univerzite. Ján Hus si preto dokázal predstaviť svoj údel v prípade, ak svoje, v mnohom zhodné učenie, neodvolá. Požadoval to najskôr pražský arcibiskup Zbyňek z Hasenburgu a potom aj pápežský súd (rota) na koncile. Tým viac vyniká Husovo odhodlanie a čistota jeho chrakteru. Formálnu zhodu myšlienok s anglickým reformátorom možno vidieť aj v rovnkom názve ich kníh O cirkvi a O svätokupectve , v ktorých kritizovali stav cirkvi a spoločnosti. Obaja videli dôležitosť pokánia, ktoré žiadali v mene Krista od vedenia cirkvi, kňaztva, pospolitého ľudu, ale aj od mocných tohoto sveta. Pápeži dávali však prednosť odpustkom a ich výnosnému predaju. Predreformátori to jasne spoznali ako nebiblickú prax, ktorá je proti zákonom Hlavy cirkvi, ktorou je Ježiš Kristus.
Možno povedať, že kostnický koncil sa reformným nestal, ale stal sa ukážkou zneužitia moci a záľubou páliť nielen knihy, ale aj ich autorov. Na hranici v Kostnici skončil 30.mája 1416 aj majster štyroch univerzít, priateľ a mladší Husov spolupracovník Jeroným Pražský.
Za obrovskú hanbu, morálne i vieroučné zlyhanie stredovekej cirkvi možno považovať najmä výmysel o oprávnení svetského panovania pápeža. Prinieslo zjavné zneužitia, boj o moc v podobe najskôr dvojpápežstva a potom aj trojpápežstva. V dobe Husovej to boli traja súperiaci pápeži: avignonský Benedikt XIII, Gregor VII. a Ján XXIII., muž málo počestnej minulosti. Na koncile boli odvolaní nátlakom rímskeho a uhorského kráľa Žigmunda, ktorý túžil aj po cisárskej korune z rúk jedného, legitímneho pápeža. Ním sa stal kardinál a nezmieriteľný sudca Husov Oddo Colonna s menom Martin V. Bol síce kardinálom, ale nebol kňazom, dokonca ani diakonom. Účastníci koncilu mali o pekné predstavenie postarané. 11.11.1417 bol po voľbe v piatok vysvätený za diakona, v sobotu za kňaza a v nedeľu za biskupa. Tomu sa hovorí závratná kariera. Horšie dopadol Ján XXIII. Pokus o útek mu nevyšiel a skončil napokon v tom istom väzení, kde predtým posadil J. Husa. Miesto sa volalo Gottlieben (milé Bohu). To je viac ako irónia osudu. To bol osobný Boží súd.
Odpustky boli pôvodne určené pre križiakov, ktorí sa snažili oslobodiť Jeruzalem a Svätú zem z rúk moslimov. Tieto akcie skončili fiaskom. Iste nie je bez zaujímavosti, že tak, ako to Hus predpovedal: “Hus síce upečiete, ale labuť, ktorá o sto rokov príde po mne – nie” . Bol ňou Dr. Martin Luther, ktorý bránu reformácii otvoril práve výzvou diskutovať o pápežskom vynáleze – odpustkoch. Luther ešte jasnejšie zdôraznil vôľu Pána Ježiša Krista, keď v úvode k tézam o odpustkoch zdôraznil zásadné stanovisko: “Keď náš Pán a Majster povedal: ”Pokánie čiňte”(Mt 4,17), tak chcel, aby celý život veriaceho bol pokáním.”
Lutherov čin, ktorý nesie v sebe už jasný zárodok hlbšieho teologického poznania, vďaka Bohu, už nebol umlčaný. To, čo tlelo ako iskra v popole, to vyšľahlo jasným plameňom Lutherovým premyslením, odvážnym a Kristovi poslušným dielom 31. októbra 1517. O tomto Lutherovom čine zasvätene rozpráva aj najnovšia publikácia, ktorá vyšla t.r. v Čechách z pera našich učbárov z EBF, s názvom: “95 výpovedí Dr. Martina Luthera; Malý spis – veľké zmeny“. Stojí za námahu prečítať si jej náročný, ale dôležitý obsah. Pokánie je dôležité pre život cirkvi i každého z nás aj dnes. Pravda, takáto výzva vyvoláva často podobné odozvy ako v stredoveku. Snahu umlčať informácie a túžbu priložiť nejaké polienko na pomyselnú hranicu tých, čo Kristovu výzvu k pokániu dnešným “obročníkom” pripomínajú.
Slovak