1690. výročie nicejského vierovyznania

1690. výročie vzniku nicejského vierovyznania

V júni roku 325 sa zišiel prvý ekumenický koncil (synoda). Jeho úlohou bolo riešiť otázku Svätej Trojice, konkrétne vnútorný vzťah medzi Otcom a Synom. Mala to byť zároveň odpoveď na otázky, ktoré pred cirkev nastolil Árius.

Nicejský koncil zvolal a otvoril cisár Konštantín. To je pre cirkev samo o sebe dôležité a poučné: právoplatnosť koncilu nezávisí od pápeža. Konštantín sa ho aj zúčasťnoval v cisárskom purpure, ale nenárokoval si jeho vedenie. Synoda zasadala v cisárskom paláci v Nicei a viedol ju biskup Ossius z Cordoby, ktorý bol dôverníkom cisára. Presný počet účastníkov nevieme, ale tradícia hovorí o 318 biskupoch.

Bolo to po porážke Licínia, keď Konštantín zjednotil celú ríšu pod svojou vládou. Konštantín nemal veľké pochopenie pre otázky, o ktoré išlo v gréckej teológii. V sporoch o trojičnú náuku videl nepotrebné hádky teológov. Na druhej strane mu však veľmi záležalo na tom, aby bol zachovaný pokoj v cirkvi. Cirkvi vo svojej ríši totiž pripisoval veľkú úlohu. Ona mala odstrániť nemravnosť medzi obyvateľstvom, ľudí viesť k disciplíne a k poriadku. Ona sa mala postarať o čisté uctievanie Boha. A predovšetkým mala prosiť a dosiahnúť Božie požehnanie pre cisára a ríšu.I šlo o celkom novú situáciu pre cirkev. Cirkev prvý krát v dejinách rímskej ríše nebola prenasledovaná, ale oficiálne tolerovaná a uznaná, ba v mnohom aj uprednostňovaná.

Synoda mala dva hlavné ciele: Prvý, formuláciu nauky o Svätej Trojici a vyrovnanie sa s mýlnymi náukami tradovanými napr. už od Justína, alebo Origena. Druhý, vyrovnanie sa s vplyvným učením Aria a jeho nasledovníkov. Biskupi chceli vyjsť čo najviac v ústrety cisárovi. Rozhodujúce heslo nicejského vieorvyznania , totiž pojem “ homoúsios” nepochádza od nikoho iného ako od samotného cisára. Dodnes nie je vysvetlené, odkiaľ vzal cisár tento pojem. Pravdepodobne mu ho dal jeho radca biskup  Ossius. Je to vlastne gécky preklad výrazu, ktorý stretáme už u Tertuliána, totiž že Otec a Syn majú jednu podstatu.

Na synode formulovali slávnostné vyznanie viery (credo), pričom za základ slúžilo vyznanie, ktoré pochádzalo zo sýrsko-palestínskej oblasti a pôvod má snáď v Jeruzaleme.

Nicejské vierovyznanie viď na inom mieste. Prijíma ho aj naša ECAV.

Bezprostredne po tomto vyznaní nasledovali odsúdenia heretických názorov: ”Tých však, ktorí hovoria že bola doba, v ktorej Syn ešte nebol a že vznikol z ničoho, alebo hovoria že je z inej prirodzenosti ( hypostatis), alebo z inej podstaty (usia) , alebo že Syn je Bohom stvorený a poddaný premene a zmene – týchto všeobecná cirkev preklína”.

Väčšina biskupov, ktorí boli na synode, toto vierovyznanie podpísala. Medzi nimi aj takí, ktorí to zo svojich teologických predpokladov nemohli, alebo sotva mohli urobiť, ako napr. Eusebius z Cezarey. Čo bolo pre mnohých biskupov a teologov východu zvlásť pohoršujúce, bol onen pojem, ktorý Konštatntín sám vložil do vyznania – homoúsios. Ten sa stal predmetom sporu ortodoxie s herézou. Väčšina ariánov tiež podpísala toto vyznanie. Len Arius a dvaja jeho priatelia toto vyjadrenie podpísať odmietli. Boli preto exkomunikovaní.

Výrazom homoúsios synoda chcela podčiarknuť, že Syn je spolodený, nie stvorený a tým zdôrazniť Synovo božstvo. Nemenej závažný je  význam nickejského vyznania aj v tom, že ono súčasne znamená  odmietnutie filozofického pojmu Boha. Bolo zrejmé, že Arius sa dal viesť určitými filozofickými predstavami. Aruis (+ 336) žil v Alexandrii. Jeho najväčším želaním bolo zdôrazniť to, že Boh je len jeden a že je transcendentný – jediný Pán a sudca všetkých.

Otázka Ducha Svätého v Trojici sa stala  predmetom diskusie až neskôr a riešená bola na druhom ekumenickom koncile v Konštantinopole roku 381.

Poučným zostáva to, čo napísal A. Augustín vo svoje  pätnásťstránkovej knihe o Trojici: ”Ty Pane Bože,  Ty jeden, Ty Boh trojjedinosti… – napriek mojej nevedomosti- …..dovoľ mi zostať Tvojím”. Tak aj my zostávajme v tej istej bázni pred tajomsvom Trojice Svätej.

Komentovať