evanjelik.sk

 Rád by som do akademickej debaty prispel praktickými skúsenosťami so skupinkami.

Pred istým časom jeden (ne)istý pán povedal: „Som presvedčený, že je oveľa dôležitejšie rozprávať o poslaní cirkvi, ako o víziách jedného človeka. Pretože nie sú dôležité ľudské vízie a predstavy, ale poslanie, ktoré cirkvi určil sám Pán Ježiš Kristus.“ On celkom iste vie, čo tým myslel, hoci slovenskej pospolitosti oznámiť neráčil, čo presne tento iste prevelice zbožný výrok znamená pre ECAV na Slovensku v 21. storočí.

 Pred cca 25 rokmi si u nás doma zvykli podávať kľučky Štb-áci. Nečakané návštevy, kontrolné telefonáty, „náhodné“ cestné kontroly spojené s prehliadkou auta vždy, keď sa šlo na biblickú hodinu. „Zábava“ gradovala, keď sa postupne všetci mládežníci museli dostaviť na výsluch – ja som bol ešte mladý, tak česť výsluchu ma minula. Bolo to obdobie strachu. Ako mladí sme o tom hovorili s dávkou vzrušenia. No dospeláci si uvedomovali, že tu ide o život. Tešia ma dve veci: 1: všetci obstáli – mladí aj rodičia.

Vieroučný výbor vydal vyhlásenie. Tak, ako je naformulované, sa mu nedá takmer nič vyčítať. Trochu som však nepochopil súvis s úvodom.

Nekoniec - koniec.

(Úsmevná tragédia v dvoch dejstvách)

Dejstvo prvé: NEKONIEC – ukončenej diskusie

 Asi som pomalší, lebo:

-          - nechápem, prečo sa klamanie, ohováranie a verejná škandalizácia kolegov považuje (či podsúva?) ako vieroučný problém a nie problém elementárnej slušnosti