evanjelik.sk

Milý Ľubo, ďakujem za tieto otázky. Cením si Tvoj záujem a snahu lepšie poznať kandidátov vo voľbách. OspravedlŁujem sa, že reagujem až teraz.

1. Čo si najviac ceníš na svojom, v blahej pamäti, otcovi?

Vždy prichádzal s iniciatívami, nenechal sa znechutiť ani vtedy, keď mu počas stavby fary v Podlužanoch v roku 1965 zobrali štátny súhlas. Vedel pre dobré veci nadchnúť ľudí v cirkevnom zbore a Pán Boh jeho úsilie v mnohom požehnal úspechom. Vážim si tiež jeho kazateľské umenie a veľký pastorálny talent. Veľmi dobre rozumel ľuďom a vedel im pomáhať. Miloval evanjelickú cirkev a svojou kritickou otvorenosťou pre nové veci prispel v mnohých oblastiach k jej rastu. Mal som ho veľmi rád a stále stretávam ľudí, ktorí na neho tiež s láskou spomínajú. Som na svojho otca hrdý a ďakujem Pánu Bohu, že som smel vyrastať pod jeho vedením.

2. Zmenil by si dnes niečo na svojom televíznom vystúpení ku kauze Š TB v duchu textu Ef. 4, 15-16, ktorý si si vzal ako motto svojho kandidačného predstavenia? Zrejme máš na mysli reláciu „Pod lampou“, ktorá bola venovaná otázke cirkví a Š tB.

Nie. Stále trvám na tom, že záznam v evidencii Š tB, ešte nikoho neusvedčuje zo zlého úmyslu alebo konania. A už vôbec nie je dôkazom toho, že človek dobrovoľne, či dokonca iniciatívne vyhľadával spoluprácu s Š tB. Samozrejme boli aj takí. Nám však nesmie isť o paušálne odsúdenie ale o to, aby sme sa v spleti záznamov naučili rozlišovať medzi páchateľmi a obeťami. Podstatný je skutočný obsah spolupráce a to bez ohľadu na to, v akej kategórii si koho Š tB viedla. Zo záznamov je dnes zrejmé, že Š tB na realizovanie svojich plánov používala nie len „agentov“ ale aj „kandidátov“ a „dôverníkov“. Som však rozhodne za to, aby archívy Š tB boli prístupné a aby sme ich mohli študovať. Ale bez hystérie. Odborne a kriticky. Nie s cieľom znemožniť jednotlivcov, ale s cieľom pochopiť súvislosti a mechanizmy, aké používala Š tB na kontrolu cirkvi. Z toho sa môžeme poučiť. To môže prispieť k mravnej očiste. Veľké gestá spočívajúce vo verejnom mravnom odsúdení ľudí, ktorých Š tB používala nikomu nepomôžu. Je známe, že vo vojnových konfliktoch sa ako jedna zo „zbraní“ používa aj systematické znásilŁovanie žien. Pre mŁa bola práca Š tB systematickým znásilŁovaním duší. Iste, našli sa aj takí mravne spustnutí jednotlivci, ktorým sa páčilo, keď ich režim takto využíval. Ale veľká väčšina ľudí na tých zoznamoch sú ľudia použití v dôsledku násilia, ktoré štátny aparát veľmi systematicky využíval na pokorenie každého slobodne zmýšľajúceho človeka. Verejne dnes týchto ľudí morálne odsudzovať je to isté ako keď znásilnenej žene začne niekto hovoriť, že morálne zlyhala, keď sa nechala znásilniť. Je dvojnásobnou obeťou: obeťou násilníka, ktorý pri nej zneužil svoje mocenské postavenie a obeťou úzkoprsých moralistov, pre ktorých je poškvrnená, lebo obcovala s cudzím. Verím, že všetci, ktorí boli Š tB zatiahnutí do jej špinavých praktík a previnili sa proti svojim blížnym už tieto veci v modlitbách vyznali a požiadali o odpustenie. Viem o tom, že mnohí sa osobne stretli s tými, o ktorých si mysleli, že im mohli ublížiť. Ak nie, Pán Boh ich bude súdiť. Myslím, že spleť praktík Š tB bola tak zložitá, že pre nás dnes vôbec nie je jednoduché určiť vinu konkrétneho človeka. Preto musíme trpezlivo čakať na Boží súd.

3.Tvoj program: kontinuita – identita – kredibilita sa mi javí dosť všeobecný, lebo taký musí byť program každého duchovného v činnej službe. Bez týchto zásad by nemal nikto kandidovať. Asi tak, ako keď ap. Pavol hovorí: „Biskup má byť jednej ženy muž, striezlivý...atď: Čo považuješ za najtypickejšie pre Tvoju osobu a Tvoje plány?

Myslím, že formulovanie programu musí byť široké a musí sa dotýkať väčšiny činností cirkvi, ktoré sa dejú na tej najzákladnejšej úrovni v cirkevných zboroch. Preto je Tvoja poznámka v úvode tejto otázky pre mŁa komplimentom. Program biskupa musí byť programom tých, ktorí sú mu v cirkvi zverení. Ak sa pýtaš na priority, tak potom samozrejme môžem hovoriť o jednej či dvoch oblastiach, ktoré vnímam ako najnaliehavejšie. Takými sú: budovanie atmosféry dôvery v cirkvi prostredníctvom osobných kontaktov a prehlbovanie kazateľskej odbornosti našich farárov prostredníctvom ďalšieho vzdelávania. Myslím, že to, čo je typické pre moju osobu a moje plány, musia o mne povedať iní a nie ja sám.

4. Čo s kontinuitou spolupráce cirkvi s komunistami, ktorú oni nazývali „koketovanie cirkvi so socializmom“? Jeden generálny biskup bol aj členom tejto mafisticko – mefistovskej organizácie, iný vypracoval projekt teológie tvárou k životu a mnohým sa dostal priam do krvi. Obdobie pred rokom 68 i po Šżom vytváralo a trvale prehlbovalo rozdelenie v kruhoch duchovných ale i laikov, čo trvá dodnes. Čo s tým? Hrubá čiara, alebo vysporiadanie sa s vlastnou minulosťou?

Naša minulosť, aj tá na ktorú sme hrdí, aj tá za ktorú sa hanbíme, to všetko sú naše korene. Nemôžeme sa od nich odtrhnúť. Musíme s Łou žiť. Ak si niekto pod vysporiadaním sa s minulosťou predstavuje dojemné verejné gesto dištancovania sa od vlastného otca za to, že ho objavil v registroch Š tB, tak mi to pripadá ako niečo veľmi účelové. Nie som za takéto riešenia. Ani vytváranie scenárov rozhodného vysporiadania sa s minulosťou. Ak by sme mali byť dôslední v takomto prístupe, museli by sme napríklad odmietnuť aj kandidáta na generálneho biskupa, Miloša Klátika. Ako sa môžeme dočítať v jeho životopise, ešte za totality sa stal biskupským kaplánom vtedajšieho generálneho biskupa Michalku a spirituálom teologického domova a asistentom na teologickej fakulte. A predsa sa zdá, že napriek tejto minulosti má značnú podporu medzi farármi. To je pre mŁa signál, že vysporiadanie sa s minulosťou nemôže byť nejaký jednorazový akt typu „Poučenie z krízového vývoja strany“. Ale ani hrubá čiara, teda gesto vyjadrujúce, že nám je úplne jedno čo sa v minulosti dialo a už sa nás to netýka, nie je reálna. Hriechy minulosti nás budú stále prenasledovať. A je na nás, či vieme prejsť procesom pokánia a prijať odpustenie. Ale opäť, nemôže to byť nejaké teatrálne, verejné, všeobecné pokánie za „hriechy minulosti“. Musí to byť veľmi konkrétne pokánie po tom, čo nás Duch Svätý usvedčil z hriechu. Predovšetkým sa však musíme sústrediť na to, čo je pred nami, konať zodpovedne svoju službu a vyvarovať sa chýb, ktoré urobili naši predchodcovia. Myslím, že to je najlepšia cesta ako preklenúť rozdelenie v kruhoch duchovných i laikov.

5.Ku kontinuite našej cirkvi patrí síce vnútorné, ale reálne pnutie vieroučné: pietisti – ortodoxní. (V histórii sa to prejavilo napr. tak, že Pán povolal M. Bela z B. Bystrice do Bratislavy, bol na výslní a prijal vyznamenanie od cisára i pápeža. D. Krman sa boril „v teréne“ a skončil vo väzení odsúdený na smrť, neskôr doživotné väzenie. Bel sa za neho slovkom neprihovoril a vyznamenanie hrdo prijal. Do „strategických“ zborov najmä mestských aj dnes „posiela Pán“ a do iných iba biskup. Ako to vidíš Ty a aký smer Ti je bližší?

Prítomnosť oboch duchovných profilov vnímam ako prirodzenú a v konečnom dôsledku aj prínosnú. Cirkev môže byť životaschopná len vtedy, ak vo svojom spoločenstve dokáže vytvoriť priestor pre oba typy zbožnosti. V obdobiach, keď sa to darilo, cirkev rástla. Vždy však, keď sa niekto snažil očisťovať cirkev, či už od „duchovne mŕtvych“ ortodoxov alebo od „teologicky plytkých“ pietistov, znamenalo to delenie a úpadok cirkvi. Dnes v cirkvi stojíme pred výzvou charizmatického hnutia. Ja osobne rast tohto typu spirituality vnímam ako výzvu na prehĺbenie našej teologickej práce. Je to signál, že aj v našej cirkvi je veľa ľudí, ktorí hľadajú intenzívny duchovný život. Žiaľ, mnohí bratia farári a sestry farárky pre týchto hľadajúcich a často aj blúdiacich ľudí nemajú porozumenie a nemajú na ich otázky zrozumiteľné a biblicky správne odpovede. Čo je horšie, mnohí ich doslova vyženú zo spoločenstva cirkvi tým, že ich vysmejú a zosmiešnia pred ostatnými. Možno sa zbavia pnutia, ale tým sa zbavia aj vzácnych, väčšinou mladých ľudí, ktorí sú pripravení obetovať mnohé zo svojho života pre službu cirkvi.

6.V programe hovoríš o pomalom raste odbornej pripravenosti duchovných a vysokej odbornosti volených predstaviteľov. Je to teda tak, že komu dal Pán Boh úrad, dal mu aj rozum?

Prepáč, Ľubo, ale myslím, že tu mi niečo podsúvaš. Áno, hovorím o potrebe neustáleho vzdelávania duchovných. Medzi duchovných patria aj volení duchovní predstavitelia cirkvi. Neviem o tom, že by som niekde vo svojom programe povedal, že volení predstavitelia už majú vysokú odbornosť a nepotrebujú ďalšie vzdelávanie. Ak to tam vidíš, prosím Ťa, aby si to citoval s uvedením príslušnej časti. Medzi našimi farármi je mnoho dobrých odborníkov. Š pecializujú sa na rôzne oblasti a odborne rastú. Som si istý, že sa dokážeme vzdelávať navzájom s využitím ich darov. Ale podstatné je, aby sme nepodľahli ilúzii, že po skončení fakulty už všetko potrebné vieme a ďalšie vzdelávanie je len pre tých, ktorým sa to páči alebo to chcú robiť z dlhej chvíle. Myslím, že potrebujeme niečo ako systém kontroly kvality našej práce v cirkvi. Na udržanie kvalitnej a odbornej úrovne pastorálnej a kazateľskej služby je potrebné neustále vzdelávanie.

7. Aký podiel na tejto nepripravenosti má Teologická fakulta?

Považujem za nesprávne, ak niekto dôraz na ďalšie vzdelávanie duchovných interpretuje ako výčitku fakulte, že neposkytuje dostatočnú prípravu. Veď predsa všetci dobre vieme, že zabúdame a preto si potrebujeme vedomosti opakovať. No a druhý argument je, že život okolo nás sa rýchle mení. Stretáme sa s novými skutočnosťami, na ktoré nás fakulta nemohla pripraviť. Isteže aj na fakulte je čo zlepšovať v spôsobe výchovy teologického dorastu. Ale fakulta je ucelený študijný program, ktorý za 10 semestrov štúdia podá určité množstvo základných vedomostí. Služba duchovného však nie je obsluha stroja, pri ktorom vystačím s tým, čo som sa raz naučil. Duchovná služba prináša stále nové otázky. Bez ďalšieho vzdelávania nie je možná. Preto hovorím o potrebe uvedomiť si, že aj farár s mnohoročnou praxou sa musí vedieť aspoŁ na jeden týždeŁ v roku zísť s ostatnými a venovať sa tomu, čo je nové v jeho službe, s čím si nevie rady, ako podobné veci riešia ostatní, ako to riešia evanjelici v zahraničí, kam sa posunula teologická veda? Za samozrejmé však pokladám, že pre takéto ďalšie vzdelávanie budeme využívať najmä potenciál, ktorý máme v pracovníkoch fakulty.

8. Od čias Dr. Michalku sa stalo pravidlom, že gen. biskup je aj učiteľom na fakulte. Čomu Ty dávaš prednosť? Obom stoličkám naraz, alebo iba jednej z nich?

Nemyslím, že súčasné pôsobenie na fakulte a v pastorálnej službe je sedením na dvoch stoličkách naraz. Teologická veda potrebuje cirkevnú prax a cirkevná prax potrebuje teologickú vedu. Takto som vnímal súbežné pôsobenie mnohých našich teologických učiteľov s ich pôsobením v cirkvi. Vo veľkej väčšine to boli dobrí profesori a dobrí farári, seniori, či biskupi zároveŁ. Myslím, že by to v cirkevnej službe malo byť podobne ako v lekárskej službe. Človek, ktorý vie nepretržité štúdium uplatniť v praxi, by mal svoje skúsenosti odovzdávať študentom. Je to tak, že pedagógovia na medicíne sú zároveŁ lekármi a spravidla vedú celé kliniky, či oddelenia. Prirodzene, dnes neviem povedať, či by niečo také bolo v mojich silách. Preto sa budem rozhodovať vtedy, keď bude jasné aký je výsledok volieb, aká je momentálna personálna situácia na fakulte a ako sú na tom moje sily.

9.Vedel by si si ako biskup nájsť čas pre farára /aspoŠż 10 minút na osobný rozhovor/ okrem avizovaného odborného vzdelávania, verejných podujatí, slávností, kampaní a pravidelných stretnutí s duchovnými?

Spomínané pravidelné stretnutia s duchovným, o ktorých hovorím v programe som označil ako individuálne stretnutia zamerané na riešenie pastorálnych otázok. Verím, že to budú vždy viac ako len desaťminútové osobné rozhovory s farármi, v ktorých sa budem usilovať pochopiť momentálnu situáciu farára, potešiť sa z jeho práce a zároveŁ mu pomôcť, ak o to požiada a bude to v mojich silách.

10.Spomínaš službu, ako spoločný program. Ako sa to zhoduje s tým, že táto spoločná služba má byť podľa Tvojho materiálu: „výsledok práce predsedníctiev seniorátov, dištriktov a predsedníctva cirkvi“? Poznámka: ešte som sa nestretol s tým, že by napr. synoda, alebo jej výbor, či DK prejednávali návrhy priamo od členov zborov, alebo z cirkevných zborov.

To, čo evanjelická cirkev ponúka ako službu spoločnosti má byť výsledkom spolupráce ľudí v spoločenstve cirkvi. Tu nejde o to, či sa synoda zaoberá podnetmi členov cirkevných zborov. Hoci aj taká možnosť musí v štruktúrach tvorených z volených zástupcov (a takými sú aj členovia synody) existovať. Tu ide o to, že potrebujeme spoločnú službu ako ochotu jednotlivých organizačných celkov cirkvi podieľať sa na jednom spoločnom diele. Je veľa možností pre takúto službu. Myslím, že ľudia dnes veľmi citlivo vnímajú, ako im vlastne cirkev môže pomôcť, v čom je užitočná a pýtajú sa v čom je vlastne špecifikum služby cirkvi. Je dôležité, aby sme ako cirkev mali aktivity, ktoré sú jednak celkom blízko pri ľuďoch, teda konajú sa v cirkevných zboroch, ale zároveŁ sú rozpoznateľné ako spoločné aktivity, charakteristické pre evanjelickú cirkev ako jednotné spoločenstvo. Napríklad to môže byť spoločný program biblických hodín, na ktorých sa v jednom roku budeme vo všetkých cirkevných zboroch venovať biblickým pohľadom na určitú aktuálnu tému. Tak môžeme sústredeným postupom upozorniť spoločnosť na kresťanské stanoviská k celkom praktickým otázkam života a ponúknuť konkrétne riešenia. Ďalšou oblasťou môže byť takáto spolupráca pri sociálnych projektoch jednotlivých cirkevných zborov. Ak dokážeme prekonať individualizmus cirkevných zborov, seniorátov a dištriktov a budeme vedieť spojiť sily na všetkých úrovniach, vtedy bude naša služba spoločnou službou.

11.Čo by si povedal na tézu, že každé evanjelické Služby Božie sú (môžu byť) i misiou, evanjelizáciou, vzdelávaním i diakoniou (kolekta). A ak azda nie sú, čím potom sú?

Áno, každé služby Božie majú byť misiou, evanjelizáciou, vzdelávaním i diakoniou. Ale to neznamená, že by sme nemali vytvárať príležitosti, pri ktorých zvlášť zdôrazníme niektorý z týchto aspektov. Preto si myslím, že špeciálne nedele, ale aj iné podujatia a dlhodobejšie programy zamerané na misiu, evanjelizáciu, diakoniu, atď. majú zmysel.

12.O reštrukturalizácii cirkvi hovoríš, akoby sa už nejaká udiala. O tom neviem. Súčasne spomínaš predsedníctvo cirkvi v doterajšej podobe. Považuješ za únosný stav zachovať úrad GBÚ? Podotázka –Vieš si predstaviť napr. tri svojprávne dištrikty – ako to navrhoval ZED ešte pri prvom VZ ZED v Piešťanoch? (Tvoj otec bol vtedy podpredsedom a návrh podporovali všetci vtedajší biskupi i vedenie fakulty).

Hovorím o dokončení reštrukturalizácie. Za začiatok reštrukturalizácie považujem rozhodnutie Generálneho presbyterstva o zriadení komisie pre reštrukturalizáciu. Téma reštrukturalizácie podnietila veľkú diskusiu v cirkvi. Je to dôkaz toho, že táto úloha je naliehavá. Komisia pracovala, jej zloženie sa menilo a zatiaľ nepredložila taký model, ktorý by získal podporu. Ale napriek tomu výsledky jej práce nemožno hodiť do koša. Preto hovorím o dokončení reštrukturalizácie, hoci samozrejme viem, že žiadne ďalšie rozhodnutia o zmene štruktúry neboli prijaté ani vykonané. Predsedníctvo cirkvi spomínam v dnešnej podobe, lebo zatiaľ máme terajšiu štruktúru a v tej musíme pracovať, kým nevykonáme zmeny. Pokiaľ ide o GBÚ, som presvedčený, že je niekoľko oblastí, ktoré musíme administrovať centrálne. Ak hovoríme o Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku, tak je prirodzené, že tu musí existovať predstaviteľ a úrad, ktorý zastupuje cirkev ako celok vo vzťahu k jednotlivým partnerom, či už sú to iné cirkvi doma a v zahraničí, konfesionálne a ekumenické organizácie, štát a iné. Bez takéhoto jednotiaceho predstaviteľa a úradu nám hrozí dezintegrácia. Je však rozhodne potrebné, aby sme veľmi presne stanovili, ktoré kompetencie musia zostať na centrálnej úrovni a ktoré kompetencie je potrebné, podľa princípu subsidiarity, vykonávať na iných stupŁoch správy cirkvi. Áno, viem si predstaviť tri a možno i štyri územné celky, dištrikty, ktoré umožnia efektívnejšiu organizáciu úloh a ich plnenie. Tiež si myslím, že každý biskup, teda aj ten, ktorý bude zastupovať cirkev navonok (povedzme predsedajúci biskup), by mal mať presne určený okruh duchovných, ktorí sú mu zverení a tieto okruhy by sa nemali prelínať. Myslím, že jeden biskup môže slúžiť najviac 100 duchovným, ak ich má „poznať po mene“, registrovať ich životné osudy a duchovne ich sprevádzať. Súčasná štruktúra pri počte 357 duchovných v aktívnej službe a dvoch biskupoch, ktorí majú podľa ústavy dozerať na činnosť duchovných, kladie na týchto biskupov neprimerané nároky a sú preťažení. Snáď aj z toho pramenia mnohé nedorozumenia a napätia. Dokončenie reštrukturalizácie si však ešte iste vyžiada veľa diskusií, veľa odvahy pre nové riešenia, veľa ochoty k ústupkom, aby sme premysleli všetky jej dopady, našli najvhodnejší model a získali preŁ potrebnú podporu v cirkvi.

13. V čom vidíš úlohu ZED v cirkvi?

Úlohu ZED vidím predovšetkým v budovaní spoločenstva duchovných, monitorovaní ich potrieb – duchovných, odborných a materiálnych. V spolupráci s jednotlivými organizačnými stupŁami cirkvi sa má potom usilovať o riešenie týchto potrieb. ZED by mal plniť čiastočne aj funkciu stavovskej komory a dbať o odbornú, duchovnú a mravnú spôsobilosť svojich členov.

14. Mimochodom, nezdá sa Ti, že „ostrí chlapci“ (citujem JBH) z výboru ZED akosi „otupeli“? Výbor najskôr rozhodne o kandidátovi a potom zvolá VZ? Alebo, že by bola naša cirkev naozaj chorá natrvalo (citujem DM)?

Pokiaľ viem, ZED zmenil svoju právnu formu a zaregistroval sa ako občianske združenie. Považujem to za veľmi neštandardné riešenie a práve v otázke volieb cirkevných predstaviteľov sa ukazuje problematickosť tejto právnej formy ZED. Je to totiž veľmi zvláštne ak občianske združenie bez organizačného prepojenia na cirkev zasahuje do volieb jej predstaviteľov. Tvoje narážky na „ostrých chlapcov“ a ich „otupenie“ nie sú celkom zreteľné a preto mi je ťažké sa ku nim vyjadriť.

15. Vedel by si odstúpiť z funkcie ako zvolený biskup, v záujme hladkého priebehu zdravej reštrukturalizácie aj v priebehu volebného obdobia?

Áno a verím, že v záujme zlepšenia fungovania cirkvi to urobia aj ostatní.

16. Ako hodnotíš (ne)činnosť cirkevných súdov ako tretieho piliera demokratického zriadenia v cirkvi?

Nepoznám presne dôvody nečinnosti cirkevných súdov. Doteraz som nepôsobil v žiadnom z nich ani v žiadnom z rozhodovacích grémií cirkvi a nemám v tejto oblasti dostatok informácií. Ak sa ľudia v cirkvi navzájom súdia nie je to dobré. Ak však k tomu dôjde, musia existovať veľmi presné pravidlá fungovania súdov, ktoré zaručia ich nezávislosť a objektívnosť. V tak malom spoločenstve akým je spoločenstvo ECAV to vôbec nie je jednoduchá úloha. Preto asi ani nevieme zabezpečiť dobré fungovanie súdov.

17. Naozaj veríš „projektovej agentúre“ viac ako presbyterom a konventu COJ?

Formulovanie potrieb a spôsobu ich riešenia v podobe projektov je dnes štandardný spôsob komunikácie medzi tými, ktorí žiadajú podporu a tými, ktorí ju poskytujú. Tento spôsob komunikácie má svoje pravidlá. Sú ľudia, ktorí sú na to odborne pripravení a vedia efektívne využívať tento spôsob získavania finančných prostriedkov. Keď hovorím o projektovej agentúre tak tým nevyjadrujem nedôveru presbyterom a konventom COJ. Ich úloha v tomto procese je to, aby sa zaručili za to, že určité potreby cirkevného zboru sú oprávnené a dôležité pre daný cirkevný zbor alebo COJ. Ani presbyteri, ani konvent však nemajú potrebné zručnosti na to, aby svoje oprávnené požiadavky komunikovali v takom formáte, ktorý je zrozumiteľný pre prípadných darcov. Na to je potrebná projektová agentúra. Pritom som presvedčený, že darcovia v tomto procese nemusia byť len zahraničné subjekty ale aj domáce prostredie vrátane cirkevných zborov.

18. Za aké podmienky pre cirkev by si zásadne bojoval pri prípadnej odluke cirkvi a štátu?

Politické strany, ktoré mali odluku cirkvi od štátu v programe sa do parlamentu nedostali. Preto si myslím, že táto otázka teraz nie je aktuálna. Ak by k tomu však predsa došlo, trval by som na tom, aby štát financoval tie činnosti cirkvi, ktoré cirkev koná vo verejnom záujme, teda cirkevné školy, sociálnu prácu, humanitárne aktivity, starostlivosť o kultúrne pamiatky. Presadzoval by som aj to, aby štátna administratíva poskytla svoje kapacity na výber prostriedkov pre cirkev, či už by išlo o asignačnú daŁ alebo cirkevnú daŁ tak ako ju poznáme v Nemecku.

19. Nebolo by poctivejšie povedať priamo: zvýšiť príspevok, ako: „zvýšiť nezávislosť....reformou doterajšieho cirkevného príspevku?“

Nemyslím, že by v konečnom dôsledku muselo ísť o zvýšenie. Je predsa dobre známe, že mnohí ľudia v našich cirkevných zboroch neplatia žiaden príspevok. Možno by preto stačilo zvýšenie disciplíny pri výbere príspevku, hľadanie foriem väčšej záväznosti zo strany členov cirkvi pri podpore cirkvi. Je mnoho foriem, ktoré sú odskúšané v cirkvách v zahraničí. Tieto cirkvi majú natoľko efektívny spôsob oslovovania svojich členov, že vedia financovať nie len svoju činnosť, ale výdatne pomáhajú aj iným, napríklad aj nám.

20. Budeš mať v rodine následníka v duchovnej službe?

Najstarší syn bude maturovať o dva roky, ďalší o tri a dcéra o šesť. Bol by som iste rád, keby sa niektoré z našich detí vybralo cestou duchovnej služby.

Ďakujem za otázky a teším sa na ďalšiu diskusiu.

Ondrej Prostredník

Važená sestra Julinkavic,

Prepáčte, ak som nepostihol správne Vaše meno, ale takto sa mi zobrazilo vo Vašom príspevku a inak ste sa nepodpísali.

Takže najradšej by som na Vašu otázku ani neodpovedal, lebo ju považujem za anonymnú.

Pretože však obsah odpovede na Vašu otázku i tak nezávisí odo mŁa reagujem takto: Odpoveď na Vašu otázku nájdete v Ústave ECAV, čl. 24. Tam sa hovorí, že sídlo Západného dištriktu je Zvolen. Meniť ústavu môže Synoda ECAV.

S pozdravom,

Ondrej Prostredník