evanjelik.sk

Pán Ježiš Kristus svojím vzkriesením zavŕšil dielo, pre ktoré prišiel na túto zem  v ľudskom tele. Po svojom zmŕtvychvstaní nebol účastníkom pozemského sveta, prístupného ľudskému vnímaniu za takých podmienok ako ktorákoľvek vec tohoto sveta. Za tohto predpokladu vstúpenie na nebo znamená to isté, ako ukončenie ukazovania sa. Prestal byť zmyslovo poznateľným, viditeľným a hmatateľným. Faktom však ostáva, že odišiel k Tomu, ktorý Ho poslal, aby Ho oslávil u seba slávou. A tak vstúpenie na nebesá a posadenie sa na pravici Božej je celkom prirodzeným a spravodlivým povýšením Ježiša po dokončení diela.

Začiatkom 19. storočia racionalizmus, v strachu pred všetkým, čo pri Ježišovi prekračovalo hranice púheho rozumového myslenia, snažil sa vysvetľovať, že Ježiš, ktorý bol len zdanlivo mŕtvy, studený hrob a masti prebudili. No po vzkriesení bol slabý, preto sa len občas ukázal učeníkom, keď získal sily pre vystúpenie. Keď však cítil koniec života, zaviedol učeníkov na Olivový vrch, požehnal ich práve vo chvíli, keď sa zniesol na Neho mrak, ktorý Ho zahalil, keď odchádzal od nich, takže sa im zdalo, že vstúpil na nebo. Nikdy sa nedozvedeli, ako a kde potom zomrel. Podobné mudrovanie neprichádza pre dnešných kresťanov do úvahy.

Samotný obraz vstúpenia na nebo predpokladá typicky staroveký obraz sveta, že totiž nad touto zemou je nebeská klenba a za ňou prebýva Boh. Tu musíme chápať, že nebo či nebesá nemožno lokalizovať niekde v priestoroch planét a galaxií. Ide o ríšu duchovnú, kde prebýva Boh. A že takáto ríša , takéto miesto existuje, tomu pevne veríme. Vlastne ani Biblia vždy priamo nelokalizuje Boha v priestore niekde nad svetom. „Hľa, ani nebesá a nebesá nebies nemôžu Ťa obsiahnuť. (1Kr 8, 27).

Nakoľko sme my však ľudia, nemôžeme sa vyhnúť tomu, aby sme tieto božské spôsoby nevyslovili v priestorových obrazoch. Tak teda môžeme aj my vo viere pohliadnuť do výšin, myslieť na to, čo je hore, hľadať to, čo je hore, kde Kristus sedí na pravici Božej. Nejde pri tom vôbec o nevedecké popretie súčasného poznania sveta a vesmíru, ale o prirodzene ľudský spôsob, ktorý je vyjadrený v priestorových dimenziách, lebo človek sa inak vyjadrovať nevie.

Oblak, ktorý apoštolom vzal spred očí Ježiša vznášajúceho sa do výšim, nie je tu len ako atmosferický útvar, ale ako výraz akéhosi závoja, ktorý, Boh zahaľuje svoje tajuplné činy. (2M 13, 21; 16, 10; 24 15; Ž 97, 2; Mt 17, 5; Mk 9, 34n, 1Tes 5, 17, ...)

Písmo hovorí o Ježišovom vstúpení často v priamom spojení so sedením na pravici Božej. Pravica, t. j. pravá ruka bola v stredoveku predovšetkým symbolom moci. Božia pravica vlastne stvorila svet (Iz 48, 13). Práve preto, že sa Ježiš posadil na pravici Božej, môže hovoriť: Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Ježiš je tam, kde je Otec a plne sa podieľa na sláve a moci Otcovej.

Autor Ján Lacko

Malá Dogmatika, str. 91 – 94, Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1986, (krátené)