evanjelik.sk

                                                 Spoveď

     V katolíckej cirkvi sa spoveď nazýva sviatosťou pokánia a zmierenia (niekedy aj sviatosť obrátenia). V evanjelickej cirkvi nie je sviatosťou, hoci Melanchton v Augsburskom vyznaní ju radí ešte medzi sviatosti ako tretiu sviatosť u evanjelikov. Platí tu Lutherova zásada, že o počte sviatostí nie je treba viesť spory. Evanjelikom u spovede chýba Kristov rozkaz, aby bola považovaná za sviatosť.

     V katolíckej cirkvi je táto sviatosť spojená s ušnou spoveďou. Evanjelici povinnú ušnú spoveď nemajú, ale praktizujú všeobecnú spoveď (bez vymenovania hriechov), hoci aj u evanjelikov je možné vyznať dobrovoľne z vnútornej duchovnej potreby svoje hriechy pred kňazom alebo aj pred iným kresťanom (tzv. súkromná spoveď).

     Ušná spoveď prekonáva v súčasnosti v katolíckej cirkvi hlbokú krízu. Mnohokrát ľudia pri ušnej spovedi priznajú len ľahké hriechy (čo je vlastne nezmysel, lebo podľa katolíckeho učenia zmyslom ušnej spovede je priznanie tzv. smrteľných hriechov, ktoré sú odpustiteľné len po priznaní v ušnej spovedi). Vedie to potom k tomu, že katolícky kňaz sám kladie otázky o ťažších hriechoch, čo naráža u mnohých veriacich na nepochopenie, že ide o kňazovu zvedavosť o určitých hriechoch. Takáto sformalizovaná spoveď (kde ľudia priznajú len banálne veci) sa stáva aj pre samých katolíckych kňazov ťažkým bremenom. Preto po 2. vatikánskom koncile boli snahy zaviesť aj v katolíckej cirkvi v širšej miere všeobecnú spoveď. V budúcnosti tlak na všeobecnú spoveď bude v katolíckej cirkvi zrejme rásť.

     Katolícky kňaz je vzľadom na delikátnosť niektorých spovedí viazaní spovedným tajomstvom. Ale spovedné tajomstvo platí tak isto aj pre evanjelického farára.

     Ako druh obrátenia možno spoveď chápať aj v evanjelickej cirkvi (nadväzujeme tu na katolícky názov spovede ako sviatosti obrátenia). Pri úprimne konanej spovedi sa človek vracia zo svojich ciest hriechu zase k svojmu nebeskému Otcovi. Vždy keď sa človek v hriechu odvráti od Boha, má sa zase k Nemuo obrátiť. A každá úprimne konaná spoveď je na to vhodnou chvíľou. To čo majú teda denominácie v svojich "obráteniach", to má evanjelik pri spovedi, ak ju koná s celou vážnosťou a skutočnou ľútosťou nad svojimi hriechmi.

     Spoveď je spôsob zmierenia sa človeka s Bohom, ale musí byť aj chvíľou zmierenia sa s blížnymi. Preto v evanjelickej cirkvi bolo v minulosti zvykom, že pred spoveďou sa ľudia vzájomne v rodine odprosovali. "Ak som ťa niekedy rozhneval, prosím ťa, odpusť mi!", "Nech ti Pán Boh odpustí." To bola krásna príprava na spoveď v evanjelických rodinách, od ktorej sa bohužiaľ upúšťa. V katolíckej cirkvi sa chápe spoveď aj ako zmierenie s cirkvou.

     Spoveď je u evanjelikov aj predpokladom pristupovania k Večeri Pánovej. Až s očisteným srdcom sa ide k prijímaniu tela a krvi Kristovej. Vytvorila sa takto evanjelická tradícia kajúceho pristupovania k Večeri Pánovej. Naproti tomu v katolíckej cirkvi pristupovaniu k eucharistii nemusí vždy predchádzať spoveď. Táto katolícka prax sa začína zjavovať v poslednej dobe aj v evanjelickej cirkvi najmä v súvise s častejším prisluhovaním Večere Pánovej najmä v zahraničných evanjelických cirkvách. Predsa však pred pristupovaním k Večere Pánovej by malo vždy byť aj sebaspytovanie a pokánie, teda spoveď, aj keď len formou vyznania konfiteoru.

     U katolíkov i evanjelikov je pochopiteľne možná aj spoveď bez nasledujúceho pristupovania k eucharistii. Po spovedi kňaz dáva hriešnikovi rozhrešenie, spojené so skladaním rúk. Rozhrešenie je osobným uistením pre hriešnika, že mu Boh jeho hriechy odpúšťa. Rozhrešenie má v cirkvách rôzne pochopenie. U katolíkov odpúšťa sám kňaz. Má moc rozhrešenie prípadne aj neudeliť, ak dotyčný nie je zmierený s cirkvou alebo jeho pokánie je nedostatočné. U evanjelikov stojí kňaz na mieste Božom. Skrze ruky kňazove odpúšťa hriechy Boh sám. Preto u evanjelikov skrze kňaza hriešnik prijíma vlastne Božie odpustenie hriechov. Pritom u evanjelikov nejde len o zvestovanie odpustenia hriechov v rozhrešení, ale o jeho účinné udeľovanie tým, ktorí činia pokánie. Prostredníctvom rozhrešenia hriešnik má istotu, že práve jemu Boh jeho hriechy odpustil. Vzhľadom na učenie o všeobecnom kňazstve je u evanjelikov možné, aby aj kresťan kresťanovi po jeho vyspovedaní sa jemu udelil rozhrešenie. U reformovaných pri rozhrešení ide len o zvestovanie Božieho odpustenia (nie o jeho udeľovanie ako u evanjelikov), samé rozhrešenie účasť na odpustení hriechov nedáva. Ide tu o rôzne pochopenie kňazského úradu. U katolíkov je kňaz priamo rozhodujúcim, či bude rozhrešenie udelené. U evanjelikov je sprostredkovateľom Božieho odpustenia (známe "skrze mňa"). Kňaz stojí na mieste Božom v zmysle 2Kor 5,20. U reformovaných je len zvestovateľom Božieho odpustenia.