evanjelik.sk

Je krst iba nejaký ľudský, náboženský úkon?

Nie, krst nie je ľudský výmysel, ale Božie ustanovenie a prikázanie.

Čo je sviatosť?

Sviatosť je Kristom ustanovený svätý úkon, v ktorom sa nám pod spôsobom viditeľných zemských vecí podávajú neviditeľné dary milosti: odpustenie hriechov, spasenie a večný život.

Je krst sviatosťou?

Ano. Je tu

• rozkaz osláveného Pána: „Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca, i Syna, i Ducha Svätého a učiac ich čokoľvek som vám prikázal!“ (Mt 28, 16)
• zasľúbenie: „Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený.“ (Mk 16, 16)
• viditeľný znak: voda.

Je krst potrený k nášmu spaseniu?

Prijatím alebo odmietnutím krstu rozhodujeme o svojej spáse. Niet inej cesty, ako sa stať kresťanom, teda Kristovým vlastníctvom, iba cez krst. „Kto sa nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho.“ (J 3, 5) My všetci, už keď prichádzame na svet, sme postavení pod moc hriechu, a tak sme všetci závislí od Božej milosti a odpustenia. V krste nás Boh oslobodzuje od hriechov a večnej smrti.

Ako môže voda rozhodovať o našom spasení?

Voda nerozhoduje o našom spasení, ale Božie Slovo, ktoré je s touto vodou spojené a pri tejto vode pridané a viera, ktorá tomuto Božiemu Slovu, vode pridanému, verí. „Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený.“ (Mk 16,16)

Bude spasený veriaci človek, ktorý sa nestihne dať pokrstiť, (keď napr. náhle zomrie)?

Veríme, že áno. Božia láska a milosť má aj iné cesty. Lotrovi na kríži Ježiš v posledných chvíľach jeho života sľubuje spasenie. Nás ale volá Kristus k tomu, aby sme sa dali pokrstiť.

Mám chápať teda krst ako nejaký magický prostriedok, ktorý pôsobí automaticky?

Nie. Viera je podmienkou spasiteľného prijatia krstu svätého. Preto sa pri krste svätom vyznáva viera (viera všeobecná kresťanská).

Je krst teda vonkajším vyjadrením (demonštráciou) viery veriaceho človeka? Je krst spečatením, verejným podpisom nášho rozhodnutia odovzdať svoj život Kristu?

Nie. Sviatosť ako taká nie je závislá od našej viery, ale vierou ju prijímame. V krste svätom nie sme totiž činní my, ale Boh. Krst je znamením, že sme boli prijatí do zmluvy, milosti, ktorú Boh s nami urobil cez Ježiša Krista na Golgote. Túto zmluvu robí Boh s nami, nie my s Bohom. Že nám Boh odpúšťa hriechy, nie je ani naša zásluha, ani výslednica nášho konania, ale len Božia milosť, prejav Božej lásky a dobroty, je to Boží dar, ktorý si nemôžeme zaslúžiť, ani nejakým spôsobom zaopatriť. Tento dar je rozhodnutím zvrchovanej Božej vôle, je ovocím nekonečnej lásky nebeského Otca. Preto v krste nie je rozhodujúca naša vôľa, náš život, ale Božia láska a milosť.

Na Božiu ponuku človek odpovedá vierou. Bez viery krst nič neprospeje. Krst nie je potvrdením, zavŕšením jestvujúcej viery, ale krstom sa začína história viery.

Ako možno krstiť deti. Dieťa nemôže mať vieru a nemôže ju ani vyznať.

Ano, nemluvňatá nemôžu vyznávať svoju vieru, ale či môžu mať vieru a či ju môžu prijať záleží od toho, ako na vieru hľadíme. Viera nie je výsledkom nášho snaženia, nášho rozumu, ale Boží dar. (R 12, 3; L 17, 5) Akým právom chce človek rozhodovať o tom, komu Boh má alebo nemá dať tento dar?

Krst detí je nebiblický. Na žiadnom mieste v Biblii nenájdeme príkaz, aby sme krstili i deti.

Je pravda, že v Novej zmluve nemáme nikde výslovný príkaz krstiť deti, ale práve tak nemáme ani zákaz. Nikde sa nehovorí o veku pokrsteného. Nedá sa z Písma priamo dokázať, či pracirkev krstila aj nemluvňatá, ale ak vychádzame z Kristovho príkazu: „Dovoľte dietkam prichádzať ku mne a nebráňte im“ (L 18, 16) a na inom mieste... „čiňte mi učeníkmi všetky národy“ (Mt 28,19), tak sa spytujeme, či k týmto národom Božieho ľudu nepatria i deti.

Keď čítame, že Lýdia sa dala pokrstiť i so svojím domom (Sk 16, 15) a o žalárnikovi vo Filipis, že sa dal pokrstiť aj on, aj všetci jeho domáci (Sk 16,33), dá sa predpokladať, že boli pokrstené aj deti na základe vyznania hlavy rodiny.

V prvotnej cirkvi sa deti nekrstili...

Prvotná cirkev bola cirkev misijná. Do tejto cirkvi pristupovali dospelí ľudia, židia i pohania, nebolo teda ešte kresťanských rodín, ktoré by deti pri narodení prinášali ku krstu. Krst detí prichádza až vtedy, keď cirkev tvoria už kresťanské rodiny. Máme dôkazy, že v druhom storočí sa deti už krstili.

Ako sa máme pozerať na opakovaný krst?

Na našich vyznaniach a sľuboch naše spasenie nestojí. Pán Boh vie, že na naše sľuby sa spoľahnúť nedá. Božie zasľúbenia sú však pevným záchytným bodom v našich životoch. Prijatie Pána Ježiša do srdca, znovuzrodenie, nie je jednorazový akt, ale životným programom veriaceho človeka. Dennodenne zrádzame Krista našimi hriechmi, a aj keby sme vedome nehrešili, naša hriešna podstata nám nedovolí úplné spoločenstvo s Bohom bez jeho láskyplnej pomoci. V krste dáva Boh človeku prísľub byť tu pre neho, odpustiť mu hriechy a dať mu večný život. Aby sa však tento prísľub stal základom nového života, musí ho človek prijať, a to živou vierou.

Tento Boží prísľub platný a večný. Opakovaný krst nie je skutkom viery, ale naopak dôkazom nedôvery v Božie zasľúbenia a prejavom hriešnej snahy človeka, dosiahnuť spasenie vlastným pričinením.

Dostávame pri krste dar Ducha Svätého?

V krste sa nám udeľuje dar Ducha Svätého, ktorý nás uspôsobuje k novému životu a súčasne sme prijímaný do spoločenstva Božieho ľudu. (Tit 3, 5-7) Dary Ducha sú rôzne, napr. dar vysvetľovania písma, poznania Krista a poznania našej závislosti na Kristu.

Čo má človek robiť, ak odpadne od krstu a zhreší?

Takýto človek má s úprimným srdcom robiť pokánie. Pokánie (sv. spoveď) však nie je nič iné, ako návrat a priblíženie sa ku krstu, aby hriešnik znovu hľadal a konal, čo už predtým začal, ale potom opustil.

Použitá literatúra:

Malá dogmatika, Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1986

Symbolické knihy ECAV, Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1992