evanjelik.sk

1 J 1, 1-4: “ Čo od počiatku bolo, čo sme počuli, čo na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa nám ruky dotýkali, o tom svedčíme, totiž o Slove života. A ten život sa zjavil a my sme Ho videli a svedčíme o Ňom a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám.- Čo sme teda videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami, a naše spoločenstvo aby bolo s Otcom a s Jeho Synom Ježišom Kristom. Toto vám píšeme, aby naša radosť bola úplná“.Amen.

Bohumilí kresťania!

Hovorieva sa obrazne, že „všetky cesty vedú do Ríma“. Platí niečo podobné aj v súvise s Vianocami, ktoré zdanlivo svätia všetci ľudia v tzv. kresťanskom svete že: „všetky cesty vedú k vianočnej radosti?“ O „čase radosti- veselosti“ sa povedalo a popísalo už mnoho slov pred i počas sviatkov. Majú všetky slová, všetky spôsoby radosti rovnakú hodnotu?

Už včera (na Štefana) začali vianočné výpredaje a v obchodných centrách čakali jednotlivci i celé rodiny už za tmy, aby si urobili „veľkú radosť“. Jedni tam išli preto, lebo vraj niet snehu a neni kam ísť, tak ich trávia v obchodných reťazcoch. Iní preto, aby si radosť z darčekov ešte predĺžili. Teraz nakupujú množstvo vecí už nie natoľko pre svojich blízkych, ale pre seba a tak- robia radosť sami sebe. Zdalo by sa, že je to konanie v duchu apoštolských slov: „aby vaša radosť bola úplná“.

Ako kresťania tu akoby stojíme „na stratenej varte“, ak hovoríme o úplne inom základe vianočnej a povianočnej radosti. O radosti, ktorá má trvať aj v dňoch šedivých, ba dokonca aj smutných a ťažkých. Základom tejto radosti je však iba jedna cesta. Cesta „do Betlehema“ ( Lk 2,11), duchovná cesta k jasličkám Ježiša, v ktorom sa nám narodil Spasiteľ.

Táto cesta sa javí pre mnohých schodná len v jeden deň, či jeden večer roka. Je poznačená mnohým sentimentom, rozcítenosťou a ochotou dospelých – na chvíľu sa stať deťmi a tváriť sa, že všetci vítame Ježiša Krista. Jedni Ježiška, iní Krista Pána! Povedané slovami Nicejského vyznania viery: „Boha z Boha a Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého“. Na Štedrý večer dali opäť mnohí najavo, že tá zvesť anjela o Jeho príchode, je základ radosti „všetkému ľudu“. O tomto postoji S.H. Vajanský už dávnejšie napísal v jednej básni takto: Na Štedrý večer -“... aj neznaboh sa zbožne tvári a zapaľuje voskovice...“

Po húfnom opustení jasieľ s Dieťaťom menom Ježiš a návrate do tzv. „normálu“, potrebujú aj tí skalnejší nové povzbudenie a možno aj nové zmyslenie nad týmito udalosťami. Podrobne ich opísal evanjelista Lukáš a čiastočne aj Matúš. Evanjelista Marek ich predpokladá a evanjelista Ján ich opisuje skôr teologicko - filozofickým chválospevom na tému „Večného Slova, ktoré sa stalo telom „ (J 1,14 ) Toto večné a všemohúce Slovo však aj vtedy, a aj neskôr bolo správne poznané a prijaté nie všetkými, ale iba niektorými ľuďmi.(J 1,11) Napriek zjavnej hotnote tohoto Slova a Svetla, ktoré sa stalo „telom“, človekom.

Dnešný svätý text z prvého listu Jánovho opisuje veľký duchovný zápas, ktorý už skoro po udalostiach prvých Vianoc bolo treba viesť s veľkým úsilím, zápalom a múdrosťou. Ba aj s nasadením vlastného života, ako nám to pripomenul včerajší deň a sviatok mučeníka Štefana.

Apoštol Ján nám ukazuje na jednej strane snahu ľudí, „vylepšiť„ a „zduchovniť“ tú jednoduchú betlehemskú udalosť, ako o nej svedčia evanjelisti. Na druhej strane tu vídíme zápas svedkov Pána Ježiša Krista, ktorí jediní hovoria o ňom správne, lebo Ho poznali osobne, videli Ho na vlastné oči a vlastnými rukami sa Ho dotýkali. Jedli s Ním pri jednom stole a počúvali Jeho reči priamo z Jeho úst.

Situácia prvotnej Cirkvi a jej zápas o zachovanie vernosti evanjeliu a posolstvu : „Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude všetkému ľudu“- nebola menej náročná , ako je aj dnes. Je tu však jeden podstatný rozdiel! Apoštolovia totiž zápasili o správny a verný obraz Ježiša Krista v prostredí, ktoré väčšinovo počítalo s duchovným svetom, s hodnotami ducha a duše ako samozrejmými, prirodzenými a dokonca ako prioritnými, a na druhej strane všetko telesné a hmotné bolo chápané ako niečo menejcenné a dokonca hriešne. Vplyv tzv. idealistickej, najmä gréckej filozofie viedol v pohanskom svete k pohŕdaniu hmotou a všetkým telesným. Do Cirkvi a myslí kresťanov najmä z pohanstva pochádzajúcich prenikali takéto a podobné názory a mienky často v podobe tzv.gnózy, alebo kresťanského doketizmu. Pojem gnóza zdôrazňoval samotné poznanie, akýsi tajomný, vyšší rozum, zjavený niektorým zasväteným. Svet videli ako niečo menejcenné, ako prvé stvorenie, ktoré sa bohom príliš nevydarilo. S miernou iróniou povedané, - ako keď gazdinká pečie svoju prvú tortu, alebo iné zložitejšie jedlo a príliš sa jej nevydarí. Doketisti zase hovorili priamo o zdanlivosti samotnej hmoty, sveta a teda aj ľudského tela. O jeho ničotnosti, lebo je niečím iba zdanlivým (dokeo - zdám sa).

Výsledok a dôsledok bol rovnaký. Ježiš Krisus ako Boh, bol pre takýchto neprijateľný práve pre ono ľudské telo, ktoré prijal. Pre

podobnosť s nami, okrem hriechu, pokiaľ ide o Jeho ľudskú stránku. Jedni hovorili iba o Jeho duchu a duchovnosti, druhí hľadali iba také Jeho slová, ktoré kritizovali hľadanie časných, hmotných a telesných vecí.

Na prvý pohľad sa to ani nezdá, ale tieto gnostické a doketické názory hrozili potlačením a zdeformovaným evanjeliarovnako, ako keď dnešní ľudia veria iba v hodnotu tela a hmoty, keď sa hľadá a cení iba to, čo slúži telu.

Argumentácia ap.Jána bola vtedy jednoznačná a jasná. Odmietal akékoľvek zduchovňovanie osoby PJK, ako nepochopenie Božieho zámeru spasiť svet a rovnako aj zduchovňovanie spásy, akoby sa ona netýkala celého človeka, ale iba záchrany duše a ducha človeka. Svedectvo o Slove života, o večnom Božom Slove, ktorá sa stalo telom, je jasné a neohrozené. Pravý život od Boha, ktorý je síce Duch a večné Slovo, sa zjavil na prvé Vianoce tak, že sa ono „stalo telom“. Preto aj Spasiteľ má svoju telesnú stránku. Je pravým a skutočným človekom, ako boli aj oni sami, alebo ktorýkoľvek iní ľudia. Spása od Boha ponúknutá sa týka celého človeka: nášho tela, aj tejto zeme, a všetkého, čo bolo Slovom Božím stvorené, čo my dnes voláme vesmír, kozmos, nebo a zem.

„Čo od počiatku bolo, čo sme počuli, čo na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa nám ruky dotýkali, o tom svedčíme, totiž o Slove života“- svedčí ap.Ján. Taký bol Ježiš a preto keď potom trpel, trpel ako pravý človek nie iba zdanlivo. Aj vstal z mŕtvych skutočne, vo vzkriesenom tele a nie iba zdanlivo. I do neba vstúpil nie iba v Duchu, ale v oslávenom tele. Vzkriesením bolo premenené, bolo novej kvality, ale nevstúpil do večnej slávy bez tohto tela. „A ten život sa zjavil a my sme Ho videli a svedčíme o ňom a zvestujme vám večný život...“(1 J 1, 2). Túto nádej a cestu otvoril Ježiš pre nás, pre každého človeka. Zvesť a vyznanie viery vo vzkriesenie tela nie učením o nejakom „prevteľovaní“ duší, ani nie iba o spáse samotnej duše a zničení všetkého telesného, ale o novom Božom stvorení. O dare života, z ktorého bude odstránený hriech, satan a jeho prisluhovači a napokon aj smrť.

Naša úloha je dnes, zdanlivo, opačná. Zdôrazniť svetu a človeku, že nie je iba telo, iba hmota, iba prach, ale aj duša a duch. Avšak v konečnom dôsledku ide o to isté: cesta k pravej radosti, ktorá začína prvými Vianocami a pokračuje Božím dielom spásy, vzkriesením a oslávením JK ako Pána, sa týka celého človeka, celého sveta, celého vesmíru.

V jednej krásnej ukrajinskej vianočná kolede sa spieva: „ Zem i nebesá, zem i nebesá, dnes preradostne slávia...“. Vianoce a ich posolstvo radosti je oslava a radosť v nebi, v duchovnom svete pred Bohom, ale aj tu na zemi. Na zemi, ktorá nie je sratená, ani zavrhnutá svojím Stvoriteľom. Nie je stratená ani v hlbinách vesmíru, ani nevypadla z Božieho plánu spásy. Ten plán zostal nemenným a trvalým a jeho podstatou je záchrana. Preto sa nám narodil Spasiteľ.

Všetky cesty človeka k pravej radosti nevedú. Je tu len jedna cesta. Cesta ktorá vedie do spoločentva viery v jednote Ducha a vo zväzku pokoja s apoštolmi. „Čo sme videli a počuli zvestujeme vám, aby ste aj vy mali spoločentsvo s nami“, hovorí ap.Ján. A toto spoločenstvo Cirkvi od počiatku je aj „spoločenstvom s Otcom a Jeho Synom“( 1 J 1,3 b).

Preto na tejto ceste nemožno obísť Betlehem, ani jasle a Dieťa v plienkach, ani Muža bolesti na kríži, ani Jeho vzkriesenie a vstúpenie na nebo. Nemožno obísť Toho, ktorý bol večným Slovom, ale zjavil sa v tele. Toho, ktorý povedal: „Ja som vzkriesenie a život“. A na inom mieste podobne:„ Ja som cesta, pravda i život, nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze Mňa“.

Možno všetky cesty naozaj vedú do Ríma. Do neba, k životu večnému vedie iba jedna cesta. Cesta spoločentsva s narodeným Pánom Ježišom Kristom, s Jeho Cirkvou, ktorá neopúšťa svoje apoštolský základ a ktorá je Jeho telom. To, čo apoštol Ján napísal dávno, platí stále. Dôvod je zrejmý: Aby naša radosť bola úplná. Amen.

Kázeň: Nedeľa po Vianociach O9 Sobotište Ľ.Batka st.