evanjelik.sk

                   Ospravedlnenie  dp.biskupovi F.F.Ruppeldtovi

     Pri 3O.výročí smrti dp.biskupa ZD Fedora Fridricha Ruppeldta, ktoré  sme si pripomenuli 25.8.2OO9, odhodlávam sa k tomuto verejnému ospravedlneniu, ktoré mu dlhujem.

Týka sa nedodržaného sľubu, ktorý som mu dal ja i moji traja vtedajší spolužiaci, poslucháči prvého ročníka EBF v Bratislave. Vyslovil som ho   ja osobne a myslím, že celkom spontánne aj moji kolegovia. Z nich žijú už iba dvaja  a osvedčujem, že nie som poverený hovoriť ani za jedného z nich. Naše prvé ( a jediné) stretnutie s br. biskupom F.F.Rupelltdom sa odohralo v máji v r. 1968 v  Žiline. Tu sme boli CZ , br.farárom i  emeritným br.biskupom prijatí počas tzv. dekanského výletu EBF. Boli to zaujímavé, nevšedné  a krásne dni , počas ktorých sme s našimi vtedajšími profesormi počas troch  dní navštívili misijne viaceré cirkevné zbory na Považí a pod Tatrami.

     Na záver návštevy v Žiline, po zoznámení sa s tamojším  moderným kostolom, dp.biskup vyjadril želanie zvlášť spoznať a osloviť najmladších

šudentov teologie. Dôvod  a zámer vyjadril sám, približne takýmito slovami. „Komunizmus u nás raz definitívne padne. Ja sa toho už nedožijem, ale verím, že vy najmladší áno. Preto vás žiadam, aby ste mi sľúbili nasledovné. Urobte raz všetko pre to, aby sa  historická budova nášho Evanjelického lýcea v Bratislave na Konventnej ul č.13, vrátila našej Evanjelickej a.v.cirkvi. Bola nám odňatá neprávom a túto krivdu treba napraviť. Je to budova spojená so slávnou históriou a osobnosťami našej Cirkvi a  preto vás o to prosím a žiadam“. - 

  Všetci svorne prisviedčali  týmto slovám a my prváci, sme to dp.biskupovi aj verejne prisľúbili. 

   Osobne som na tento sľub nikdy nezabudol.  Preto hneď po politických zmenách v  novembri r. 1989 som sa snažil túto úlohu pripomínať  zodpovedným činiteľom cirkvi, počnúc od vedenia cirkvi, cez seniorát, formujúcu sa VPN v cirkvi, ožívajúci ZED , vplyv starších  kňazov (napr. môjho predchodcu v CZ Sobotište  Ondreja Rybára) a podobne.

             Ako zvláštnu  možnosť som prijal ponuku br. biskupa I. Osuského, ktorý navrhol moju kandidatúru do Kurátória na stavbu novej teologickej fakulty. Tu som mal , zdanlivo, možnosť prehovoriť priamo k predsedníctvu Cirkvi a ostatým členom  Kuratória, ako i k významným osobnostiam našej cirkvi z oblasti staviteľstva a architektúry. Viacerí významní architekti  sa však skoro vzdali svojich funkcií, keď sa ukázal nečakaný trend, opustiť projekt výstavby novej budovy na Staromestskej, s využitím staršej zástavby na Konventnej ulici. V Kuratóriu som bol spochybňovaný ako neodborník a  darmo som žiadal predsedníctvo cirkvi o púhych 1O minút osobného rozhovoru na vysvetlenie.! Bol som jednoducho zaradený do skupiny protestujúcich členov cirkvi.( Patrili  medzi nich nielen + prof .Kramár a iní architekti, veľká časť členov presbyterstva Bratislavy, ale  ozvalo sa aj sen.presbyterstvo Liptovsko - oravského seniorátu a uznesenie  proti Machnáču prijal aj konvent Východného dištriktu.)  Ani na dôležitej  Synode v Trenčíne som nedostal priestor vystúpiť  a pretlmočiť dôležitú úlohu, nielen stavať novú fakltu, ale aj snažiť sa o vrátenie Konventnj 13 v reštitučnom konaní. Synodáli sa iba blahosklonne a servilne usmievali a prijali doporučenie, aby som sa  písomne obrátil na Gen.presbyterstvo. To bolo už vo vleku  predsedníctva 

a nechcelo si páliť prsty ani v diskusii s ním, ani v rokovaní so štátnou mocou, ktorá bola spokojná, že ECAV  túto požiadavku, v rámci reštitúcií vrátiť budovu Evanjelického lýcea na Konventnej 13 , nikdy vážne nenastolila. 

       Aj preto je dodnes tento stav nezmenený, na škodu našej cirkvi a na posmech tých, ktorí si  toto miesto prisvojili a dodnes ho využívajú. Sľub, ktorý som dal  v r.1968, počas pražskej a bratislavskej jari dp.biskupovi Fedorovi F. Ruppeldtovi som nesplnil a moji priatelia  tiež nie.

Javí sa mi to tak, že ľahostajnosť a ignorovanie krívd komunizmu  dnes už  iba málokoho zaujíma.

      Zostáva mi  len táto, nie príjemná, ale morálna povinnosť, verejne sa    ospravedlniť  dp.biskupovi, bojovníkovi a vyznavačovi, za seba a azda aj za niektorých iných, za toto zlyhanie našej generácie. Tí, ktorí si stále ctia dedičstvo otcov a ktorí vyznávajú, že „slovo robí človeka“ iste pochopia moje vtedajšie i dnešné konanie, pri osobnej  spomienke na toto nezabudnuteľné  stretnutie  so vzácnym človekom v žilnskom  chráme.

                                                  Mgr.Ľubomír Batka st.,evanj.farár