evanjelik.sk

V roku 1514 ( 3 roky pred reformáciou Dr.M.Luthera) sa udiala v významná   udalosť, ktorá  mimoriadne silne poznačila  dejiny Uhorska.

Slávybažný ostrihomský arcibiskup a kancelelár Tomáš Bakóc (Bakócz)

zatúžil  v roku 1512 za leskom uprázdnenej pápežskej tiary, ale nezískal ju. Nový pápež Lev X. mu ako bolestné udelil prázdny titul carihradského patriarchu a poveril ho organizovaním križiackej výpravy proti Turkom.

Najdôležitešia protiturecká línia prebiehala na riekach Dunaj a Dráva, pričom hlavnýni pevnosťami boli Belehrad  a Šabac a v Bosne Jajce  a Srebrenica. Na Veľkú Noc 1514 sa čítala vo všetkých kostoloch pápežská bula, ktorá vyzývala ľud zúčastniť sa jej a bojovníkom sľubovala  veľké odpustky.

       V dolnej časti Uhorska sa vo viacerých táboroch pod červenými zástavami s bielym  krížom zhromaždilo viac ako 100 000 sedliakov.

Za vodcu križiakov vymenoval T.Bakóc  hrdinstvami  proti Turkom presláveného  zemana Sikula Juraja Dóžu (Dószu). Uhorskí feudáli však začali výpravu otvorene sabotovať. Uprednostňovali jarné práce  a obávali sa dať zbrane do rúk sedliakov, medzi ktorými už dlhšie rástla nespokojnosť, takže sa obávali o osobnú bezpečnosť. Františkánski kazatelia šírili v mase  križiakov myšlienky o sedliackom kráľovstve chudobe a majetkovej rovnosti.

V napätej situácii -podľa jedných historikov  kardinál Bakóc pod nátlakom  feudálov konečne nariadil pochod križiackych armád bez zbraní a potravín do otvorených bojov proti Turkom, čo bola istá smrť (1), podľa iných (2)- nariadil kráľ i  arcibiskup 15.mája 1514 rozpustenie križiackeho vojska.

Vtedy sa z križiakov stala revolučná armáda. Hlavným ideológom  revolučného vrenia sa stal ceglédsky farár Vavrinec Mészároš. Za svojho pána uznávali iba kráľa. Cieľom vzbúrených sedliakov bolo oslobodiť sa z poddanstva a v cirkvi chceli zaviesť rovnosť medzi biskupmi, kňazmi a veriacimi.

Sedliacke húfy, ktoré viedli  drobní kňazi, mnísi, študenti, chudobní zemania,  ničili a vypaľovali sídla šľachty a získali aj viacero víťazstiev. Zajali mnoho významných feudálov, medzi nimi aj biskupa Csákyho a strážcu pokladu Telegdyho, ktorých obesili. Hlavnný prúd pod vedením Dóžu smeroval na pevnosť Temešvár. Na pomoc povstalcom sa zo stredoslovenských miest  vybrali v hojnom počte  aj baníci, ale žoldnieri ich rozprášili. Vtedy kráľ Wladislav II.vyzval k spojeniu šľachty a k potlačeniu povstania. Tieto rušné udalosti zaznamenal v  Stauromachii, básnickej histórii sedliackej vojny, očitý svedok Štefan Taurinus z Olomouca.  Keď sa šľachta spojila , pod vedením sedmohradského vojvodu Jána Zápoľského pod Temešvárom na hlavu porazila roľníkov. Dóža bol zajatý a potom posadený  na rozžeravený stolec ako „sedliacky kráľ“,s  rozpálenou železnou korunou.  Jeho uškvarené telo museli zjesť prizerajúci sa zajatí spolubojovníci.

Vincent Mészároš  bol upálený na hranici.Vydýchlo si aj panstvo v okolitých krajinách a v Prahe dali vyznáňať na všetkých zvonoch. 

      Začalo postupné likvidovaie aj ďalších  slabo ozbrojených húfov roľníkov. Potom prišlo kruté účtovanie a masakrovanie  povstalcov, až sa ozývali z vlastných radov hlasy proti vyvražďovaniu, lebo bez roľníctva „si vraj šľachta málo pomôže“.

      V povstaní a masakrách zahynulo do 50.000 poddaných.

V októbri 1514 zasadol snem, ktorý vošiel do dejín ako „divý“. Prijal 71 zákonov, z toho 65 namierených proti utlačenému ľudu. Zákonný článok 14 ustanovuje:“ Jednako však, aby svedectvo tejto ich zrady, ako aj dočasný trest rozšíril sa a preniesol aj na ich potomkov a aby sa celé pokolenie presvedčilo, akým veľkým zločinom je povstať proti pánom, v budúcnosti všetci roľníci, usadení v ktorejkoľvek časti krajiny, pre túto ťarchu svojej velezrady nech stratia slobodu, podľa ktorej mali možnosť sťahovať sa z miesta na miesto, a sú svojím zemepánom daní do úplného a večného poddanstva“. Ďalej boli zbavení práva nosiť zbraň,  povinná robota sa určila na 1 deň v týždni, zaviedol sa deviatok a desiatok  a  vysoké naturálne dávky.

     Na tomto sneme predložil Štefan Verbóczi na schválenie súbor protipoddanských zákonov zvykového práva pod názvom Opus Tripartitum iuris consuetudinarii regni Hungarie. Odvôvodňuje tu napr.feuálne výsady šľachty, zemanov spolu s prelátmi a barómi, podľa ktorého tvoria jednu feudálnu triedu. Kráľ síce Tripartitum neschválil, jednako sa ono stalo „katechizmom“ uhorskej šľachty a teoretickým základom právnej praxe až do r. 1848, do zrušenia poddanstva. Poddanstvo tak pretrvalo v Uhorsku celých 334 rokov.

( 1)  Slovensko- Dejiny, Obzor , Bratislava 1971 (str.301-303)

 (2)  Krátke dejiny Slovenska,Bratislava 2003, (str.104-105)

_______________________________________________________

P.S.  Rím.kat.historik Milan S.Ďurica hodnotí zostavovateľa Tripartita takto:“ Štefan Verbóci, skvelý rečník a právnik , 24.apríla (1523!- 6 rokov po reformáci)  vymohol od snemu uznesenie, podľa ktorého „treba prosiť kráľa, aby ako kresťanský panovník všetkých luteránov ako verejných kacírov a nepriateľov sv.Panny pokutovať ráčil smrťou a zhabaním majetku“ 

 ( Dejiny Slovenska a Slovákov ,2003,s.105“) 

PS 2. Vzal som si k srdcu výzvu prispievateľa (zn.cath.romanus) a začal som si čítať dejiny (historia je naozaj učiteľka života) . Prínos tejto výpravy dp. T.Bakócza, kardinála, spolu s vynikajúcim Verbóczim, a ďalšími, je naozaj úžasný a nezabudnuteľný.  Zatočiť krkom sedliakov a luteránov bola „skvelá“ príprava na r.1526 - MOHÁČ!