evanjelik.sk

Je samozrejmé, že cirkev musím mať spoločný spôsob bohoslužby, miesto kde sa všetci spolu môžu stretnúť. Týmto miestom sú nedeľné (hlavné) Služby Božie. Tu má cirkev právo vyžadovať, aby boli prítomní všetci. Každý by mal byť schopný sa prispôsobiť natoľko, aby vstúpil do spoločenstva ako modliaci sa a slúžiaci účastník, ktorý nielen vyžaduje, aby niečo dostal, ale najprv chce v spoločnej službe prispieť svojim dielom.

Keď sa ľudia v mene obnovy obrátia proti samotnému poriadku Služieb Božích, porušujú kresťanské spoločenstvo. Často sa to deje v mene slobody. Lenže takto požadovaná sloboda bude pre mnohých znamenať nedostatok slobody. Bude znamenať, že osobné záujmy a preferencie jedného budú charakterizovať to, čo by malo byť spoločným vlastníctvom všetkých. Jeden si žiada právo sláviť bohoslužby podľa vlastných predstáv. Ak sa mu to odoprie, necíti sa už viac doma a mohol by spoločenstvo opustiť. Práve tu je vidieť nekresťansky charakter tohto prístupu, a v tomto teste musí každé cirkevné hnutie obstáť.

Keď obrodenencká zbožnosť v cirkvi nie je ochotná žiť v rámci liturgie v spoločných bohoslužbách, umiestňuje sa mimo spoločenstva cirkvi a nemôže sa počítať za živé hnutie v cirkvi Kristovej.

Mimo spoločnej bohoslužby však musí byť sloboda. Nemalo by sa vyžadovať, aby všetky bohoslužby a slávenia v cirkvi  mali rovnaký charakter. Musí byť plná sloboda aj pre tie všetky formy bohoslužieb, ktoré skutočne slúžia oslave, môžu to byť modlitebné bohoslužby, spoločenstvo v úzkom kruhu, liturgické poriadky pre rozjímanie, a viacero iných typov bohoslužieb.

Možno však požadovať, tak od seba samého ako aj od iných, že tie príležitostné formy bohoslužieb, ktoré sú pre človeka atraktívne, by nemali vyradiť alebo nahradiť veľké spoločenstvo počas nedeľných spoločných služieb Božích.

Keď sa liturgia niekedy právom sťažuje, že ju Prebudení nechápu, majú títo rovnako právo povedať, že priatelia liturgie často neukázali dostatok rešpektu, ba i tolerancie. Je preto vhodné povedať, niečo o liturgii ako hlavnom nepriateľovi prebudenia.

Prebudenie má tiež veľa napriateľov, ale zriedka takého nebezpečného ako

Falošná liturgia.

Liturgia, keď si chce preukázať zlú službu, môže sa stať skoro nepreniknuteľným brnením pre starého Adama. Čo narobí Duch Svätý s človekom, ktorý chodí na Večeru Pánovu vernejšie ako hocikto iných v zbore, hodinu denne sa modlí krásne modlitby zo žaltára a klasických kníh kresťanských modlitieb, každý večer si číta denné zamyslenia, skláňa sa v tichom rozjimaní po každom prijímaní, ale ktorý sa skrze všetky tieto úkony iba stal viac a viac presvedčený že je lepším človekom? Človekom, ktorému sa môže zdať že si naozaj nahonobil zásobu zásluh, zároveň ho však netrápia jeho denné povinnnosti alebo štúdium, zanedbáva vedenie a starostlivosť o vlastné deti, nepekne hovorí o inak zmýšľajúcich a nemiluje nikoho okrem seba a svoje sväté ceremónie?

Pri človeku, kým sa pohybuje vo svojich vlastných vychodených koľajách, všetky výzvy Ducha Svätého obyčajne nikam nevedú. Duch musí k takému človeku prísť ako silný vietor, prelomiť jeho nábožné pretvárky a ukázať mu, že je hrdý, do seba zahľadený a na seba zameraný, neláskavý hriešnik, ktorý by si nezaslúžil nič lepšie, ako byť odhnaný z prítomnosti Pána. Aby to mohol Duch Svätý urobiť, môže občas použiť knihu alebo ľudský osud, ktorý kruto odhalí nahotu zbožnej pretvárky.

Niekedy Duch použije nejaký nečakaný poryv osudu, ktorý takéhoto samozvaného svätca postaví do hrozivej situácie, kedy z jeho svätožiary nič nezostane. Ale najbežnejšia metóda je kázanie Božieho Slova, prorockej zvesti v duchu prebudenia.

Je typické pre falošnú liturgiu, že nemá rada prorocké slová, ktoré prichádzajú ako úder blesku a nerešpektujú žiadne zo zbožných pravidiel hry vlastnej výroby. Falošná liturgia by rada pristrihla krídla Slovu Boha. Rada uzatvára zvesť Slova Božieho do rámca liturgických formulácií a veršov žalmov, ktoré keď sa hovoria disciplinovane a dôkladne, jazykom ktorý je nekonkrétny a vzdialený všetkej určitosti a obviňujúcej aktuálnosti. Rada hovorí staroveké pravdy estetickým a ozdobným spôsobom, ale nikdy nedá pravé meno každodenným konfliktom, v ktorých by sa pravá tvár starého Adama okamžite jasne ukázala.

Táto falošná liturgia sa môže dostať do čudného spolku aj s čímsi, čo kedysi bolo prebudením. Ono prijíma starodávny jazyk kazateľnice a rokmi vyskúšané slová. Ale tieto stratili svoj zmysel, a sú tak vzdialené každodenným hriechom, že zatvrdnuté srdce ich dokáže počúvať s najvyšším uspokojením.

Keď ale jedného dňa, počas pôsobivých Bohoslužieb zazneje slovo so starou silou prebudenia,  prenikne až k jadru a odhalí tak skutočný stav veci, alebo aj mimo Služieb Božích - ak človeku niekto položí otázku alebo osobným slovom ukáže, ako zanietene vie v duši horieť starosť o spásu, bude sa mŕtve “cirkevníctvo” v spravodlivom hneve brániť opravdivým impulzom Ducha.

Liturgia bez prebudenia je možno najnebezpečnejším cikrevným programom. Je možné obohatiť a okrášliť bohoslužobný život, pridať odevy a chóry, plánovať krásne večierne a dokonca zabezpečiť častejšiu Večeru Pánovu, bez toho, aby sa čo len jeden človek úprimne spytoval: “Ako budem ja, hriešnik, spasený?”. Keďže sme povahou všetci skutoční farizeji a sme si tak istí spásou skrze naše dobré skutky, liturgická obnova bez zodpovedajúceho prebudenia svedomia nemusí znamenať nič viac, ako to, že určitá skupina ľudí začala spĺňať určitý počet pobožných úkonov v presvedčení že si práve robia ďalšie vklady na účet nebeských zásluh.

S takou obnovou aj sám diabol by bol veľmi spokojný. Určite ho nebude znepokojovať, keď človek začne vyhľadávať Pánovu Večeru alebo začuje Slovo Božie. Pokým jestvuje také kázanie, že neprebudí spiaceho hriešnika, a kým systém vytvára medzi kresťanmi iba samo-spravodlivé skutkárstvo, dovtedy by aj sám satan mohol byť oficiálne kresťanom a cirkevníkom. Aj keď, takýto systém predsa predstavuje pre neho určité riziká. Jeden nikdy nevie, kedy malé slovo z čítanej epištoly alebo verš nábožnej piesne padne do dobrej zeme.

Knieža temnoty nebude teda naozaj spokojný so žiadnou formou “cirkevníctva” alebo ritualizmu. Radšej by sa podpísal pod takú formu spiritualitu, ktorá hovorí že chodiť do kostola a k Večeri Pánovej je iba bezcenný zvyk a mŕtva rutina.

Koniec štvrtej časti. Na pokračovanie.

Bo Giertz, Biskupský pastiersky list: Liturgia a Duchovné prebudenie, („Herdabrev“), Gothenburg, 1949