evanjelik.sk

Evanjelizácia v podstate môže byť najsmrteľnejším nepriateľom liturgie. Liturgia môže mať iných nepriateľov, z ktorých najhlavnejšou je nudná pasivita, ktorá si chce vypočuť a vychutnať bohoslužbu, namiesto zúčastnenia sa na nej.

Plný kostol ešte neznamená zbor. Tam kde sa už neskladajú ruky, a hlavy sa neskláňajú k modlitbe, kde sa hlasy, či už drsné alebo vytrénované, nezapájajú do spevu, tam už nie je skutočná bohoslužba. Liturgia je vždy aktívna.  Pohodlná, mŕtva pasivita je vždy jej nepriateľom.

Prebudenie môže byť ešte nebezpečnejším nepriateľom. O svetskosti sa obyčajne vie, že nie je duchovnejšia ako liturgia. Ale evanjelizácia, keď je nepriateľom liturgie, sa tvári že je presne tou bohoslužbou v duchu a v pravde, ktorú Otec hľadá. Odsudzuje a pohŕda liturgiou.

Niekedy môže ísť o skutočnú nápravu v prorockom duchu.  Ak si napríklad liturg počas druhej piesne Graduálu čistí nechty, alebo si, kým po kázni kľačí pri oltári, listuje v Agende aby našiel modlitbu, tak je celkom vhodné hovoriť o mŕtvych skutkoch, od ktorých sa má človek obrátiť k pravej službe jednému pravdivému Bohu. To ale neznamená, že tá pravá služba pozostáva z odloženia liturgických odevov, vzdania sa spevu Predspevu a ponúknutia voľných modlitieb namiesto neho, alebo spievaním najnovších melódií populárnej hudby.

Rovnako sú príležitosti, kedy je celkom vhodné citovať rozhnevané slová Hospodina z knihy proproka Ámosa : "5,23 Preč odo mňa s hlukom vašich piesní! Nechcem počuť hudbu tvojich hárf! 24 Ale nech sa právo valí ako vody a spravodlivosť ako stály potok!". Ak si napríklad organista za organom číta vikendovú prílohu novín alebo členovia spevokolu sa vyparia ešte pred kázňou, alebo si presbyteri okamžite po príjemnej večierni idú zahrať partiu pokeru. Mŕtva liturgia môže existovať, alebo lepšie povedané - mŕtve srdcia - také, ktoré umožnia aby sa všetky poklady bohoslužby minuli účinku. Také, ktoré dobre vedia vychutnať atmosféru okamihu a zároveň sa vyhnúť všetkému, čo by len trošku mohlo viesť k obráteniu. 

Existuje tiež ďalší nevhodný a falošný spôsob vykonávania bohatej a krásnej liturgie, ktorý ju robí rozťahanou, neprirodzenou, poznačenou ľahkovážnosťou alebo túžbou aby sa zaskvela vlastná osobnosť.  Vtedy však nie je na vine liturgia.

Opäť nejde o chybu, ktorá sa dá napraviť  vynechaním dobrého Slova Božieho v liturgii, ktoré však malo byť vzaté k srdcu. Je určite pravdou, že je lepšie sa modliť spontánnu modlitbu ktorá je myslená vážne, akokoľvej biedne bola sformulovaná, ako sa modliť tú najkrajšiu liturgickú modlitbu mŕtvym srdcom. Je tiež pravdou že je lepšie spievať piesne na tanečnú nôtu, so srdcom obráteným k Ježišovi ako pobožné chrály s myšlienkami na Nedeľný obed alebo najnovšiu zborovú klebetu. To ale neznamená, že lacná tanečná melódia sama osebe lepšie vyjadruje náladu kresťana ako melódia starého dobrého cirkevného chorálu.

Evanjelizácia sa preto mýli, keď odmieta liturgiu. V tomto úsudku je často hodný kus samospravodlivosti a egocentrizmu. Starý Adam je nevídaný oportunista.

Keď sa človek vážne obráti, netrvá dlho, kým starý Adam vyskúša všetko, aby zneužil novú situáciu. Prirodzene to treba robiť nábožnými rečami a ubezpečovaním, že všetko má byť na slávu Božiu. Ale aj v tejto falošnej pobožnosti zavládne znvou stará vnútorná podstata. Skutky tela začnú znovu, asi nie vo forme „rozbrojov, opilstiev a neviazanosti“ – tie by sa dali okamžite odhaliť, ale možno „závisťou, nepriateľstvom a svárlivosťou“.

Toto uvažovanie je veľmi jednoduché: keďže vlastné obrátenie človeka prišlo týmto alebo tamtým spôsobom, tak to musí byť ten správny spôsob. „Jediný správny spôsob“, doloží starý Adam. Kedže sa pri obrátení nečítalo z Evanjelií, nehovorila sa žiadna Kolekta, a nespievalo sa Kýrie, tak tieto veci nemôžu byť prostriedkom k spáse. Starý Adam by možno pridal: „Okrem toho, človek má vrúcnejší a lepší pocit pri srdci, keď sa môže modliť vlastnými slovami, povedať svedectvo alebo so zaspievať nové piesne“. Tento dodatok starý Adam však nepovie nahlas. Vyhlási iba, že v nových šatách ľahko sa cítiť dobre. Keď človek nepočuje iné ako vlastný hlas, pohovorí trošku o sebe, pomôže vybrať piesne a cíti sa povzbudený sladkými melódiami, ktoré by sa hodili skôr operety, ľahko sa znáša "bytie" kresťanom. Na okorenenie je možné vychutnať si žarty z tých, ktorí trvajú na liturgii, zo zborového farára a z tých obmedzených, na formu upätých ľudí, ktorý tvrdia, že by sa na nedeľné bohoslužby malo chodiť pravidelne. Je to samozrejme extrémny prípad. Približuje ďalší druh nechuti k liturgii, ľudsky pochopiteľný, aj keď rovnako nesprávny.

Sú ľudia, ktorým zaťažko padne cítiť sa dobre v liturgických formách. Každá liturgia vyžaduje umlčanie seba samého (vlastnej identity).

Jednotlivec sa má stať časťou modliaceho sa zhromaždenia. Človek sa musí stať časťou spoločenstva s inými, aby sa mohol s nimi modliť tými istými slovami ako oni, sledovať ten istý rytmus bohoslužby, vyznanie hriechov a oslavu a cítiť rovnakú radosť a pokánie ako ostatní. Každý kresťan musí byť schopný toto urobiť. Je časťou tela Kristovho. Nežije pre vlastnú radosť, ale ako časť organizmu. Ten ktorý nepodriadi samého seba takémuto spoločesnstvu nie je kresťan, lebo kresťanom nemožno byť sám pre seba.

Ten, kto nemiluje brata, ktorého videl v kostole a pri stole Pánovom, až tak, že sa dokáže modliť, spievať, radovať a chvieť spolu s ním, nesmie si myslieť, že vie milovať Boha, ktorého nevidel alebo že ho vie vzývať v Duchu a v pravde doma vo vlastnej izbe.

Stále je jasné, že jestvuje viacero foriem oddanej bohoslužby, ktoré sú pre niektorých veľmi prirodzené, takže sa okamžite cítia ako doma, kým pre iných je tažké si na ne zvyknúť. Cirkev musí byť preto veľkorysá, s otvorenou mysľou a tolerantná. Musí byť schopná dať svojm deťom to, čo potrebujú najviac a čo vedia najľahšie prijať, samozrejme za podmienky že im skutočne dáva Slovo Božie a ozajstné spoločenstvo s Bohom.

Koniec tretej časti. Na pokračovanie.

Bo Giertz, Biskupský pastiersky list: Liturgia a Duchovné prebudenie, („Herdabrev“), Gothenburg, 1949