evanjelik.sk

Denníček moj luteránsky ! Zaplním tvoje virtuálne stránky zážitkom zo sobotnajšej brigády (8.3.2008) na evanjelickej fare v Prievidzi.

Už predtým pred ktorými Službami Božími ma Janko, náš zborový dozorca, poprosil o pomoc na fare. Malo íst o rýľovanie. No ako sa v predmentný deň ukázalo, zem bola ešte mokrá, nevhodná na prevracanie rýľom. Tak sa robili iné práce.

V sobotu doobeda som do dvoch igelitiek zbalil pracovný odev s bagandžami a vybral sa poctiť hlavný štáb prievidzských evanjelikov brigádnickou výpomocou. Privítal ma pes Cyro, uviazaný na reťazi pri vchode. Vyskakoval, labky na mňa vytŕčajúc.

Prezliekol som sa v predsieni do pracovného a dal sa do roboty. Na farskom majetku pomáhal aj iný Janko (nie dozorca). Ten čistil sliepkam kurín, vynášajúc pozametané slepačince do hnojnej jamy na záhrade. Ja som zatiaľ pohrabal lístie a opatrne porýľoval okolo mladých stromčekov.

Potom som sa naplno venoval rozhadzovaniu kompostu po farskej záhrade. Janko mi vozil na fúriku z druhého konca hnoj,a ten som vidlami roztriasaval po zemi. Taký farský, voňajúci slepačincami, hnilobou, tlejúcim lístím a konármi. Sem-tam i dážďovky sa v ňom mihli. Hnojík ešte nebol celkom zrelý, ale pre naše skromné pomery postačoval. Nech cirkevnú pôdu zúrodní, by vydala svoje plody evanjelickému zboru. Zvŕtahúc sa so štvorzubými vidlami v ruke, ktorými by sa azda dal aj povyhadzovať hnoj liberálnej teológie z našej cirkvi, som hodil reč s fúrikujúcim Jankom.

On, Slovák pôvodom z Juhoslávie, pracoval v osemdesiatych rokoch v Saddámovom Iraku. V rámci svojho podniku pre neho budovali mohutné, betónovo-zemné hangáre pre stíhacie lietadlá. Metrová vrstva betónu, na to zem, a zase betón s vrstvou zeme zabezpečovali zdatnú odolnosť voči bombám. Vraj aj voči izraelským, ktoré sa mali zavŕtať do betónu a v mäkkom (zemine) následne vybuchnúť. Východy pre sovietske stíhačky boli spredu, zozadu i zboku, hneď napojené na leteckú dráhu. Vnútri boli aj mohutné odsávače spalín. Taký tryskáč vnútri nadymí, keď štartuje. Hádam všetky bunkre, ktoré Janko pomáhal pre iracký režim robiť, amíci nevybombardovali, keď svojho času do neho mocne rúbali.

Janko mi tiež spomenul, že mu poradili, ako sa vyhnúť prísnej kontrole na letisku a priniesť si nepovolený tovar. Kúpil si závesnú peňažku s retiazkou, na ktorej bol aj obrázok Saddáma Husajna. Iracký colník, vidiac portét svojho vodcu, Janka po minimálnej prehliadke s bázňou vpustil do lietadla aj s nakúpenou spotrebnou elektronikou, vzácneho to tovaru v časoch komunistických. Inak lietadlá z Bagdadu istý čas leteli so zhasnutými svetlami, to kvôli vojne s Iránom. Janko si priniesol aj kvalitné japonské hodinky Orient, ukazoval mi ich. Fungujú mu už vyše dvadsať rokov.

Po rozhádzaní hnoja mojou maličkosťou nasledovalo vyhadzovanie hrubého odpadu do neďalekého kontajnera. Iné sestry upratovali a zametali kôlňu s garážou, vynášajúc mnoho nepotrebných vecí. Malý ohrievač vody, televízor Merkúr, starý reproduktor, pneumatiky, staré rohože, anténu...Toto haraburie sme "táčkami" poodvážali do pristaveného hrubého odpadu. Tam už bolo plno iných krámov...

Janko tam stretol Laca, kamaráta a bývalého kolegu, svojského típka, ktorý si z odpadu vyberal lepšie veci. To keď po meste popristavujú kontajnery na hrubý odpad, vždy sa nájdu ľudia, čo sa v nich snoria. Pri smetiaku sa na čas zastavili aj mestskí policajti. Vraj vyšetrovali, Laco hovoril Jankovi a ten zase nám, kto sa takto zbavil starých okien...

A keď sme spočiatku videli od fary to policajné auto pri kontajneri, myslelo sa, že asi je zákaz vyhadzovat. No jedna sestra sa tam išla opýtať (veď za to človek nič nedá), a bolo jej povedané, že sa vyhadzovať môže. Odľahlo nám a chytro sme sa ponáhľali zaplniť odpadový kontajner, nech nás druhí nepredbehnú.

Vo vyupratovanej a vyzametanej garáži s kôlňou pribudlo miesta. Aj pes Cyro v nej bude mať svoj občasný prístrešok. Aj potkany v nej môže ponaháňať, lovecké inštinkty si pritom pocvičiť, aby sa hafan nenudil.

Potom, po skončení prác, sme vytiahli von skladacie lavice a stôl a zajedli si. Najkôr sme si vypili po štamperlíku bylinného trúnku na počesť sviatku pracujúcich žien - MDŽ, potom sestra farárka predniesla modlitbu. Ja som len opatrne sŕkal, nezvyknutý na také množstvo alkoholu.

Traja chlapi a pár žien sa s chuťou pustilo do párok s horčicou. Všetky bravčové produkty padli na úžitok. Ja som ich zjedol najviac, asi päť. Pri stole som hodil reč s jedným pánom, manželom jednej pracujúcej sestry. Pýtal sa, kde v zahraničí som to bol. Ja som sa pochváli, že v Izraeli.

Ujo sa zaujímal len o numizmatiku z tej oblasti, takže k teologickým debatám o zasľúbenej zemi sme sa nedostali... Pán Boh zaplať za tú brigádu. Ostal mi z nej dobrý pocit. Myslím si ešte, reku, čo komunisti za štyridsať rokov totality v cirkvách pokazili, čo im majetky pobrali, vedeckým ateizmom ľudí od viery zaháňali, to ochotní farníci teraz v demokracii naprávajú, keď za vatikánsku menu cirkevné nehnuteľnosti zveľaďujú. Daj Hospodin veľa dobrovoľníkov našim zborom !

Súviaci článok: Brigáda na prievidzskej fare: drevo, rýľovanie a dážďovky