evanjelik.sk

„Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nieto v ňom lásky k Otcovi.“ (1J 2;15)

V rámci kresťanského poradenstva som sa stretol s problémom kresťana. Jeho problém spočíva v strate viery, istoty v existenciu Boha a tým sa ocitol v devastujúcej prázdnote. Túto depresívnu prázdnotu prežíva napriek tomu, že mal pred rokmi vrúcny vzťah s Bohom. Dnes je zúfalý a kladie si otázky, ako je to možné a čo spôsobilo tento stav.
Spolu s ním som začal klásť otázky a Boh ma svojim Duchom začal vyučovať a ukazovať mi stav vecí u mňa i okolo mňa. Tá najdôležitejšia otázka - čo u kresťana spôsobí ochladnutie, otupenie, stratu radosti a postupne stratu viery?
Odpoveď je jednoduchá. Je to postupný sled jeho túžob a snáh žiť podľa seba, riešiť problémy vlastnými silami, hľadanie pomoci a riešení vo svete a u ľudí. Ako ovocie takejto snahy a hľadania prichádza duchovná slepota, prázdnota, depresie. Preto si kladiem otázku, ako je to so mnou? Ako je to s nami?
Hľadám pomoc u človeka? U advokáta? U priateľov? V poradenskej službe? U príbuzného?
Ak áno, je to ohavnosť v Božích očiach. Ohavnosť nevernosti. Táto nevernosť je ovocím odvrátenia sa od Boha! Každý z nás, kto konzumuje toto ovocie, začne v sebe nosiť bremeno viny, opustenosti, úzkosti, súženia a nepokoja. Ak takéto bremeno nosíme, znamená to, že neveríme Božím zasľúbeniam (Rim 8;28, Žalm 34; 16,18). Biblický príklad takejto ľudskej nevernosti, ktorá bola ohavnosťou v Božích očiach, bolo správanie sa Izraelcov v čase, keď bol Mojžiš na hore Sínaj. Prestali sa opierať o autoritu Božích príkazov a vytvorili si vlastnú autoritu v podobe zlatého teľaťa. Z čoho vytvorili teľa? Každý prispel zlatou náušnicou. Bolo to akési spoločné dielo, ktorého výsledkom bolo božstvo, o ktoré sa opreli a očakávali, že im táto nová autorita ukáže riešenia, cestu a pravdu. I dnes sa deje podobné v spoločenstvách veriacich a cirkvách. Dnes nie sú zhromažďované zlaté náušnice, z ktorých sú odlievané teľatá. Dnes sa stávajú zlatým teľaťom spoločne odhlasované názory a pravidlá, ktoré sú následne autoritou. Aj dnes veriaci v cirkvách nepočujú Boží hlas a neprijímajú Božie zjavenia, ale rokujú a hľadajú ľudskú múdrosť a skúsenosti, z ktorých potom vytvárajú „zlaté teľatá“. Tie sú im potom bohom. Spomeňme si však, ako Boh hodnotil takéto počínanie. Ako hriech, ktorý tých, čo tak robia vymaže z knihy života. Vieme to a predsa sa to medzi nami deje denne. Denne, hoci denne kričíme a voláme „Pane, Pane....“. Nevieme čakať, sme netrpezliví a preto sa obraciame o pomoc k telu. Ak sa obraciame k telu a spoliehame na vlastné skúsenosti a intelektuálne poznatky, ak sa radíme s človekom a nie z Bohom – vtedy vždy ponižujeme Boha! A Boh sa vtedy odvracia a nevnucuje. Tento stav, takéto zmýšľanie, takúto ľudskú praktičnosť vidím denne okolo seba, i v sebe ju objavujem. Počúvam slová veriacich, ktoré sú ovocím ich myslenia. Z ich slov nesála detinská odovzdanosť a dôvera v Boha. Radia sa so svetom. Neodlišujeme sa od sveta. Pripodobňujeme sa svetu. Deje sa pravý opak slov „A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením mysle, aby ste rozsudzovali, čo je vôľa Božia,...“(Rim 12;2).
A tak sa dívam okolo seba, počúvam bratov a sestry, ale hlavne pozorujem a skúmam vlastné myslenie, vlastné túžby a očakávania. Ak rozoznávam, že sa spolieham na vlastné skúsenosti, na vlastnú šikovnosť, na priateľov, známych, ...vtedy viem – strácam svoju dôveru v Boha. A spolu s dôverou strácam schopnosť počuť Jeho hlas, strácam schopnosť rozlišovať Jeho vôľu. A ak sa tak deje, o to intenzívnejšie hľadám „múdre“ ľudské riešenia vo svete. A diabol oslavuje. A pritom neprestávam byť veriacim, neprestávam navštevovať bohoslužby, neprestávam byť považovaný za kresťana inými ani sebou. A predsa niečo chýba! Chýba život! Boží život prúdiaci cez moju dôveru a odovzdanosť. Počúvam bratov a sestry a takmer nikto nehovorí „Boh ku mne hovorí, Boh mi povedal a ja som povedal Bohu“. Čo robiť, bratia, aby plnosť Ducha Svätého v nás bola živou realitou a nielen verbalitou pri krstoch?
Čo robiť?
Odpoveď je v Skutkoch: „Preto kajajte sa a obráťte sa, aby vám boli zahladené hriechy“ (Sk 3;19), „...A prijmite dar Ducha Svätého.“ (Sk 2;38).
Je to jediná cesta ako dovoliť Bohu aby premenil naše myslenie, naše túžby a našu starú prirodzenosť na novú!
Pokánie!
My, ktorí tvoríme našu ECAV, potrebujeme padnúť na kolená so zlomeným srdcom za našu mládež, za naše deti, za seba! Potrebujeme padnúť na kolená v pokání a prosiť Boha a naše deti o odpustenie za našu rozumnosť, za našu stratu detskej dôvery v nášho Boha. Potrebujeme plakať nad dnešným stavom a volať k Bohu, aby prebudil našu a ich vieru v Neho. Ak to neurobíme, budeme chladnúť a bude z nás naďalej sardský zbor: „...máš meno, že žiješ a si mŕtvy“ (Zjav 3;1). Poďme bratia na kolená. A keď sa postavíme, povedzme Kristovi – chcem viac! Už nechcem byť len veriaci, čo raz týždenne ide do kostola a potom denne žije svoj život podľa svojich predstáv a túžob!
Poďme a povedzme Kristovi. Chcem Ťa nasledovať! Chcem žiť Tvoj život!
On odpovie a vyvedie nás na cestu života a služby.