evanjelik.sk

http://www.kaplnka.sk/av/ - Augsburgské vyznanie viery z roku 1530

Lutherove "horúce" formulácie ospravedlnenia sa objavili v Augsburgskom vyznaní viery v "chladnej" podobe. Vyznanie, starostlivo zostavená práca Filipa Melanchtona, bolo odpoveďou na žiadosť cisára Karola V. Luther bol s koncepciou spokojný, hoci sa vyjadril, že on by nemohol kráčať tak tíško a jemne, ako to urobil Melanchton. /29/

Vyznanie malo napraviť nielen nesprávne aplikácie "tradície", ako napr. súkromná omša a iné úkony uvedené v Druhej časti (články 2228), ale aj zneužitie evanjelia. Luteráni vyjadrili korektúru v hesle "ospravedlnenie milosťou jedine skrze vieru."/30/ Melanchton si zámerne zvolil schému a jazyk, ktoré by podľa neho zapôsobili na odporcov.
V prvom rade upravil dogmu trojjedinosti v súlade s Nicejským vierovyznaním, so silným dôrazom na jej soteriologickú funkciu. Podľa toho sa články o Bohu, Synovi Božom a o Duchu Svätom (1 a 3) zameriavajú na dedičný hriech (2), proti ktorému treba bojovať "krstom a Duchom Svätým."/31/

Melanchton potom demonštroval, ako Kristus vládne veriacim skrze Ducha Svätého až do svojho návratu v deň posledného súdu (417). Dogmatická časť vyznania je striktne kristologickou interpretáciou diela Ducha Svätého.
Kresťanský život začína ospravedlnením, bez zásluhy skutkov, a s započítaním viery v Kristovi a kvôli Nemu (4: "ospravedlnenie").

Ospravedlňujúca viera sa prenáša cez Bohom ustanovené evanjelium a sviatosti. Sú to prostriedky, ktorými Duch Svätý "vzbudzuje vieru,kde a kedy chce, v tých, ktorí počúvajú evanjelium" (5: "O kazateľskom úrade")/33/.

Všade, kde sú veriaci žijúci poriadnym životom (6: "nová poslušnosť"), koná sa zhromaždenie cirkvi, pozemského tela Kristovho (78: "cirkev"). Krst, Svätá Večera Pánova, spoveď a pokánie sú sakramentálnymi a morálnymi dimenziami cirkvi, ktorú treba riadne spravovať a odlišovať od "časnej vlády" (916) až po návrat Krista (17).

Posledné štyri články prvej časti objasňujú postoj luteranizmu k slobodnej vôli, hriechu, dobrým skutkom a vzývaniu svätých, ktorých treba chápať viac ako príklady viery, než ako sprostredkovateľov spasenia (1821).

Druhá časť Vierovyznania uvádza " sporné články, v ktorých sa uvádzajú zneužitia a ktoré boli pozmenené"/34/. Melanchton ukázal, že také záležitosti, ako verejné uctievanie, kňazský celibát, pôst, kláštorné sľuby a biskupská moc majú adiaphora slúžiť prosperite cirkvi, ale nie sú potrebné na spasenie (2228).

Melanchton spolu so signatármi Augsburgského vierovyznania tvrdili, že keď definujú evanjelium v intenciách "ospravedlnenia milosťou jedine skrze vieru," obraňujú ekumenickú tradíciu.

A navyše boli predvedčení, že nehlásali nič, čo by odporovalo rímskej cirkvi "do takej miery, ako sa učenie rímskej cirkvi odráža v písmach Otcov"; a tak si mysleli, že ich odporcovia nemohli nesúhlasiť s dogmatickými článkami Vierovyznania./35/

Aj Luther neskôr povedal: " Už nikdy sa nedostaneme k sebe tak blízko, ako sa nám to podarilo v Augsburgu."/36/

Melanchton formuluje konfesijné stanovisko k ospravedlneniu (článok 7) tak, aby neurazilo katolíckych teológov ("Ďalej učíme..."). V latinskej verzii použili tradičnú terminológiu ("satisfactio," "imputatio"), hoci dôraz položili na vieru a na Krista ("homines iustificentur propter Christum per fidem")./37/

Rozhodujúce stanovisko ku vzťahu medzi "ospravedlnením" a "posvätením" vyjadruje článok 6 ("de nova obedientia"):

...treba konať všetky dobré skutky, ktoré Boh nariadil. Musíme tak konať, pretože je to Božia vôľa, ale nemáme sa spoliehať, že si nimi zaslúžime ospravedlnenie pred Bohom, pretože odpustenie hriechov sa dosahuje z viery... To isté učia aj Otcovia starovekej cirkvi, pretože Ambrose hovorí, "Boh tak ustanovil, aby každý, kto verí v Krista, bude spasený, nie zo skutkov, ale jedine z viery (sola fide); a hriechy mu budú odpustené z milosti (gratis)." (38)

Komentár: Zdroj: Hinclicky, Dejiny dogiem, FEVTH, UK BA