evanjelik.sk

„Dobrý deň,“ pozdravil malý princ.
„Dobrý deň,“ odvetil obchodník. Bol to obchodník so špeciálnymi tabletkami, ktoré utišujú smäd. Keď človek prehltne jednu tabletku za týždeň, nemusí už piť.
„Prečo to predávaš?“ spýtal sa malý princ.
„Lebo užívaním sa veľmi usporí čas“ odpovedal obchodník, „vedci vypočítali, že sa ušetrí 53 minút za týždeň.“
„A čo urobia ľudia s tými 53 minútami?“
„Každý, kto čo chce...“
„ Keby som ja mal navyše 53 minút“, povedal si v duchu malý princ, „išiel by som celkom pomaličky k studničke...“

(A. de Saint – Exupéry - Malý princ)

Určite každý z vás pozná slovo smäd a jeho význam. Predovšetkým je to jeho prvotný význam biologickej potreby človeka uhasiť smäd. No je to aj smäd dieťaťa po materinskom mlieku, smäd chorého po zdraví, dospievajúceho po uznaní, zaľúbeného po opätovanej láske, smäd učenca po múdrosti...

Smäd je vo všetkých svojich formách sprievodným znakom v živote človeka. Čo však môže naplniť náš smäd po vnútornom naplnení? Existuje niečo, čo nás môže urobiť vnútorne šťastnými? Zavalený tempom dnešnej doby a predsudkami odmietame to, čo sa nám ponúka, odmietame sa napiť so studničky Božej lásky. Myslíme si, že sme dosť skúsení a múdri, že máme moc zvládnuť všetko sami.

Doménou je sebavedomý individualizmus, ktorým pripomíname človeka z nasledujúceho podobenstva: Ambiciózny muž v túžbe po poznaní chcel sám pešo prejsť celú Saharu. Chystal sa veľmi zodpovedne, nechcel ísť nepripravený. Prečítal množstvo kníh, zozbieral rôzne informácie, nakúpil si všetko potrebné na prežitie... Zbalený a vedomý si svojich získaných poznatkov, vydal sa naprieč Saharou. Prvé dni úspešne napreduje, cesta ubieha bez problémov, všetko si podrobne značí do denníka...Dni sa míňajú...kilometre ubiehajú...zásoby sa míňajú...únava stúpa...nebezpečenstvo narastá. Smäd je stále väčší...vyčerpaný padá na rozpálený piesok a z posledných síl napína zrak a sluch. Hľadá život, oázu, ktorá by ho zachránila. Zdá sa mu, akoby bola len neďaleko, videl vyrastať palmy, zurčať vodu. Napína posledné sily, aby sa vydal tým smerom. Vzápätí sa však nádej mení na zúfalstvo: Oáza? Zurčanie vody? Tu? Nezmysel! Či som málo čítal o fatamorgáne? Iste to je ona! Iste to je len zdanlivá ilúzia, ktorá ma zavedie hlbšie do púšte. Ide o podvod prírody! Musím ísť opačne! S námahou vstane a vydá sa opačným smerom. O nejaký čas nájdu beduíni len niekoľko metrov od oázy jeho slnkom vysušenú mŕtvolu. V tichu postoja a so smútkom konštatujú: Moderný človek. Tak blízko bol pri prameni a predsa umrel od smädu.

Nespoznali sme v tomto mužovi aj sami seba? Nie sme aj mi tí, ktorí veria len sami sebe? Aký veľký musí byť ešte náš smäd aby sme pochopili, že bez Božej lásky sme len bytosti blúdiace v púšti, aby sme pochopili myšlienku sv. Augustína: „Nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v tebe Bože! Tak blízko pri nás je žriedlo žriediel. Studnička studničiek.“

Zoberme si príklad z malého princa a sami kráčajme k prameňu a napime sa Božej lásky, veď aj v Biblii sa hovorí: Biedni a chudobní hľadajú vodu, ale jej niet, ich jazyk smädom schne. Ja Hospodin ich vypočujem, ja Boh Izraela ich neopustím. (Iz 41, 17) Neverme len sami sebe, verme Bohu, pretože nie je len fatamorgána, ale ten, ktorý nám ponúka nápoj na uhasenie nášho duševného smädu. Nájdime preto svoju studničku, no nezabúdajme, že z tých najčistejších studničiek sa pije pokľačiačky.

Pane, neprosím o nevšedný zázrak, ale o silu prijať všedný deň.

A. de Saint – Exupéry (1900 – 1944)

Katarína Ondrisková