evanjelik.sk

OSOBY: JANO, JANA, EVA, IVAN (18 roční), MUŽ, ŽENA, STARÁ ŽENA, 1. a 2. DIEVČA (8-10 ročné)

(PARTIA sedí na lavičke s fľašou a má dobrú náladu. Fľaša koluje.)
JANA: Tak ako, Jano? Nevrátime sa do školy?
JANO: Spadla si z jahody?
JANA: A ty, Eva?
EVA: Čo ja viem... Stará dostane vrtuľu. Polieta celú školu.
JANO: A nenájde nás! Celá trieda sa naraz vyparila!
EVA: Dúfam, že nenapíše stará domov.
JANO: Necekne ani slova! Už minule som jej naznačil: môj otec... povedal som slušne otec, nie starý alebo foter... môj otec kandiduje na prednostu okresného úradu! Hneď spľaskla ako žuvačková bublina a bola veľmi milá.
IVAN: Takže ti možno nedá guľu z matiky. Len opravák!
JANO: Hádam si nemyslíš, že sa budem cez prázdniny učiť? Pôjdem niekam k moru na Jadran a nabalím šikovné baby... urobím si na dva týždne hárem... Samozrejme, nebudem tam Jano, ale Johny... anglicky obstojne viem... a takých domorodkyne žerú.
IVAN: Ako dobre, že mám školu za sebou.
JANA: Dobre? Veď si sa nikde nedostal na vyšku.
IVAN: Ani som nechcel... len naši chceli, tak som to kvôli nim... Ale je mi takto lepšie. Za ničnerobenie dostanem prachy... už sa chystám na pracovný úrad.
JANA: A čo budeš teda robiť, keď nebudeš robiť?
IVAN: Nič. Veď platy to je len taká almužna. O niečo viac ako podpora.
JANA: Zoberú ťa za vojaka.
IVAN: Nepôjdem. Vezmem si civilku.
JANO: Páni, on chce robiť civilnú službu! A budeš opatrovať staré baby a starých dedov! Ja sa z teba po... Už vidím, akom nesieš nejakú vykopávku, dávaš jej plienky...
EVA: PrestaŁ!
JANO: Ale presne to bude robiť! Pôjde do špitála alebo nejakého ústavu. Viete si ho predstaviť? Ja by som takých, čo sú nanič... ako kedysi Sparťania... to je jediné, čo si pamätám z dejaku!
IVAN: Ani neviem, že sme sa v dejepise učili o nejakých Sparťanoch... a čo vlastne robili?
JANO: Keď sa narodilo nejaké choré decko, tak ho hneď zlikvidovali... aj dospeláka, keď bol veľmi chorý alebo nevládny... a mali pravdu. To by sa malo aj dnes. Nie je škoda tých peŁazí na tie všelijaké ústavy a domovy?
EVA: Nebuď drastický.
JANO: Omyl. Som len reálny. Čo nepijete?
IVAN: Je teplo.
JANO: Všetci ste baby! (Vypije naraz zvyšok.)
EVA: Už by sme mali ísť. Tu sme na očiach!
JANO: Ale čo, veď sme v parku. Nedáte si? (Vytiahne cigarety.)
EVA: Aby doma cítili, že smrdím?
JANO: To je tráva.
IVAN: Ty droguješ?
JANO: To je nejaká droga? Perník by si mal skúsiť! To je fantázia! Lietaš... a ten nádherný farebný svet. Na, skúste si! (Ponúka cigarety.)
EVA: Musím domov!
JANA: Aj ja.
IVAN: Aj ja idem. Tak sa majte.
(Všetci sa rozídu. JANO ostane, chvíľu fajčí, potom akoby zaspal, o chvíľu sa zosunie z lavičky a ostane ležať.)
JANO(hlas z pásky): To je krása... zelené oblaky... a tí starí tu čo robia... dajte mi pokoj... ja vás všetkých... nebite ma...  a to je čo za zviera... lieta... ako ja... choď preč... choď preč... choď preč!!! (Hlas tíchne.)
MUŽ a ŽENA (prechádzajú okolo).
ŽENA: Pozri, tu niekto leží.
MUŽ: Ožran... nevidíš fľašu?
ŽENA: Je nejaký biely... aby sa nezadusil, keď...
MUŽ: Chceš, aby ti ovracal tie nové šaty? Stáli tri tisícky... (ironicky) bolo by ich škoda! Čo by povedala pani suseda?
ŽENA: Si nechutný! (Zrýchli krok a odíde prvá.)
(Prikotúľa sa lopta, pribehnú deti. 1.DIEVČA zbadá ležiaceho a zvýskne.)
1.DIEVČA: Opilec!
2.DIEVČA: Nechoď tam... mamka povedala, aby sme sa o takých nestarali... môžu nám urobiť zle! Môžu sa len robiť, že sa opili. A potom sa vrhnú na nás a...
1.DIEVČA: Ale lopta...Mamina ma zbije, keď ju stratím... Bola taká drahá!
2.DIEVČA: Tak počkaj... (Opatrne vezme loptu a obe utekajú preč.)
JANO (hlas): Prečo sa ma všetci bojíte... Nič mi nie je... len nemôžem vstať... lietam!
(Prichádza STARÁ ŽENA s barlou. Zastaví sa, zohne.)
JANO (hlas): Vypadni, ty stará vykopávka...
(STARÁ ŽENA sa snaží Jana posadiť. Nedarí sa.)
MUŽ (vracia sa sám): Čo sa s ním babrete? Nevidíte, že je ožratý pod obraz boží? (Iným hlasom.) To ste vy, pani suseda?
STARÁ ŽENA: Nepoznáte toho chlapca?
MUŽ: Nie. Takých je tu hromada.
STARÁ ŽENA: Možno mu prišlo zle. Je to mladý chlapec, možno ho dievča nechalo, vypil si... Aj ja som minule odpadla na ulici a každý si myslel, že som opitá. Našťastie šiel okolo sused a pomohol mi. To viete, mám vysoký tlak... A minule som videla, ako tiež jednu obchádzali a potom bola v správach v televízii, že umrela na cukrovku... z nej odpadla...
MUŽ: Ale tento tu má predsa fľašu! Je to jasné!
STARÁ ŽENA: Pán inžinier, aj toto je človek. Nepomohli by ste mi ho posadiť?
MUŽ: Pani suseda, aby ma ogrcal? Alebo nebodaj vás? Nenamáhajte sa, zdvihne sa vám tlak! Ja už musím ísť, žena ma poslala do obchodu, zabudla niečo kúpiť. (Odíde.)
JANO (hlas): No tak ma zdvihni, stará striga... je mi zima...
(Vrátia sa aj DIEVČATÁ s loptou.)
1.DIEVČA: Teta, nechajte ho...
STARÁ ŽENA: Nepoznáte ho, dievčatká?
1.DIEVČA: Nie.
STARÁ ŽENA: Keby ste boli väčšie, poprosím vás o pomoc.
2.DIEVČA: Ale, teta... takých ľudí sa nemáme dotýkať... To sú zlí ľudia!
STARÁ ŽENA: Prečo si myslíš, že sú zlí?
2.DIEVČA: No... sú. Pozrite sa na neho, ako vyzerá.
1.DIEVČA: Možno je to vrah!
STARÁ ŽENA: Nie, moja... to je len nešťastný človek. A takému treba pomôcť.
2.DIEVČA: Vy ho predsa nemôžete zdvihnúť. Je ťažký.
STARÁ ŽENA: Vieš, čo? Dám ti päť korún, choď do najbližšej telefónnej búdky a zavolaj sanitku...
1.DIEVČA: Teta, ja už musím ísť domov. Mama sa bude hnevať, kde som.
2.DIEVČA: Aj ja už musím... a tu ani búdka nie je...
STARÁ ŽENA: Akože nie! Hneď za parkom!
2.DIEVČA: Tú včera v noci podpálili nejakí bezdomovci... dovidenia!
(DIEVČATÁ odbehnú.)
STARÁ ŽENA: No vidíš, chlapče... tak sme dobačovali... Počuješ ma, čo hovorím?
JANO: Nóóó...
STARÁ ŽENA: Chvalabohu. Pomôž mi, skúsime sa posadiť... no... ešte trochu...
(Po chvíľke sa jej podarí JANA posadiť.) Chvalabohu. Keby si sa aj pozvracal, už sa nezadusíš... Musel si sa tak opiť? Teraz tu počkaj... Idem domov, suseda má telefón, hádam dovolí, aby som od nej zavolala... v špitáli ťa dajú do poriadku!
JANO: Niééé...
STARÁ ŽENA: Teraz už musíš poslúchať... Ja sa budem ponáhľať. (Odíde.)
JANO (hlas): Aké zelené oblaky... také zelené oblaky... a za nimi tma... taká čierna tma...
(Nora Baráthová)