evanjelik.sk

(1. variant)
OSOBY: STAREC, ŽENA, MLĂżDENEC, DIEŤA, BETLEHEMSKÉ DIEŤA

STAREC: Porozprávam vám svoj príbeh. Je veľmi zvláštny, ba až neuveriteľný. Prihodil sa mi v jeden decembrový večer. Stalo sa to takto: najradšej som vychádzal z domu za tmy, aby som nikoho nestretol. Keď som pribuchol bránku a vyšiel na ulicu, zo zvyku som sa obzrel: môj dom stál ako veľký tmavý opustený koráb. A ja som si pripadal ako večný pútnik. Pútnik za ničím. Cesta za dedinou sa strácala v hmle. Pomaly som vykročil do neistoty. A tu sa všetko začalo.
ŽENA/prichádza/: Dobrý večer.
STAREC/odvrkne/: Dobrý...
ŽENA: Aj ty ideš hľadať šťastie?
STAREC: Čože?
ŽENA: Ty si nepočul o tom, že sa narodilo zázračné dieťa, ktoré rozdáva ľuďom šťastie?
STAREC: Hlúposť... Také niečo sa stalo veľmi dávno... v Betleheme. Ale dnes?
ŽENA: Ăżno, to sa stalo teraz. Poď so mnou, uvidíš!
STAREC: Čo uvidím? Hádam to neexistujúce šťastie?
ŽENA: Ver mi, nájdeme to dieťa... Veľmi ho potrebujem. Som v koncoch. Stratila som prácu. A kde si nájdem inú, keď som dva roky pred penziou? Som neperspektívna. Aj by som sa uskromnila, ale z čoho? Bývanie je drahé, aj strava.
STAREC: A muža nemáš?
ŽENA: Zomrel pred rokom, chudák. Infarkt. Stále sa za niečím nah኿al. A syn... Š iel za prácou do Kanady. Po dlhom čase mi napísal, že sa tam oženil a domov sa už nevráti.
STAREC: Zle si ho vychovala.
ŽENA: Všetko som má dávala, len aby bol spokojný, aby sa vyrovnal ostatným kamarátom.
STAREC: Aj ty si bola nezodpovedná. Čo sa potom sťažuješ? Všetko si si sama zapríčinila. /Odíde od ženy, postúpi k obecenstvu/: Ešte mi všeličo vykladala, ale už som ju nepočúval. Napriek tomu som šiel ďalej, večerná prechádzka by mi bola chýbala. /Vráti sa k žene, urobia pár krokov a všimnú si sediaceho MLĂżDENCA s fľašou./
ŽENA/pribehne k nemu/: Vstávaj! Prechladneš!
MLĂżDENEC: Daj pokoj!
ŽENA: VstaŠż, lebo zamrzneš!
MLĂżDENEC: Nech! Čo z takého života!
STAREC: Nechaj toho opilca! Poď!
ŽENA: Počkaj! Čo sa ti stalo, chlapče?
MLĂżDENEC: Čo... Včera ma prepustili z basy. Kamoši na mŠża našili vlámačku... a nebol som pri tom, prisahám! Lenže ich tatkovia mali vplyvných známych a ja... Odsedel som si tri roky. Doma predo mnou pribuchli dvere. To vieš, lepšia rodina... Kam mám ísť? Dnes som prespal v meste na stanici. A zajtra? A čo budem robiť, kto si vezme kriminálnika do práce?
STAREC: Načo si sa kamarátil s lotrami?
ŽENA: Nechaj ho! Poď s nami, chlapče! Ideme hľadať šťastie.
MLĂżDENEC: Š ťastie? Chachacha... No dobre, pôjdem, ja som za každú blbosť. Aj tak už nemám čo stratiť!
STAREC/zase pokročí dopredu/: A tak sme šli už traja. V tej chvíli som začal vážne uvažovať o tom, že sa vrátim! Čo ja mám spoločné s takými... s takými vývrheľmi? Celý život som žil čestne! /Zarazí sa./ Teda... snažil som sa. /Vráti sa k ostatným, idú pár krokov, kým nenarazia na DIEŤA so psíkom./
MLĂżDENEC: Aha... Čo je to tam na kraji cesty?
ŽENA: Dieťa a pes... Zaspali. Veď zamrznú!
MLĂżDENEC: Hej, malý, vstávaj! Kde bývaš?
DIEŤA: Nikde.
MLĂżDENEC: Juj, netáraj! Už sa aj pakuj domov, uvidíš, ako ťa rodičia zmlátia.
DIEŤA: Nemám rodičov.
STAREC: Každý musí mať rodičov.
DIEŤA: Ale ja nie.
ŽENA: Umreli ti?
DIEŤA: Žijú.
ŽENA: Obaja?
DIEŤA: Hej.
MLĂżDENEC: Ach tak! Neušiel si ty náhodou z detského domova?
DIEŤA: Hej. Čo si myslíš, že v decáku je nejaký život? Chodíme stále v jedných handrách a čo nám dajú jesť, to je všetko rovnaké pomyje. Na nič nie sú prachy. Keď nám niekto prihrá šaty, šéf vyberie, čo je lepšie a potom s tým kšeftuje.
ŽENA: Bože môj! A kde si vzal toho psíka?
DIEŤA: Toho voľajakí ľudia pred chvíľkou vyhodili z auta a odfrčali.
MLĂżDENEC: Jasné! Chceli sa ho zbaviť ako tí tvoji teba.
DIEŤA: Presne.
MLĂżDENEC: Berieme ho so sebou, nie?
ŽENA: Pravdaže. Aj ono pôjde s nami hľadať šťastie.
STAREC/postúpi dopredu/: A tak sme už boli štyria a pes. Nenašiel som v sebe silu, aby som si povedal: dosť, ja sa vrátim domov a vy si choďte svojou cestou. Pochybná ženská, kriminálnik a nevychované decko. A v tej chvíli sa pred nami zjavil taký čudný dom. Zarazil som sa: túto cestu som poznal ako vlastnú dlaŠż a bol som ochotný odprisahať, že tu nikdy žiadny dom nestál. Lenže ten zvláštny dom teraz pri ceste stál a okolo neho bolo plno ľudí. Jedni vychádzali s radosťou, druhí s ovesenými hlavami. Hoci sme sa ich na všeličo pýtali, nikto nám neodpovedal. Rozhodli sme sa čakať. Veľmi dlho trvalo, kým sme prišli na rad a vošli do domčeka. /STAREC sa vracia k ostatným, tí postúpia ďalej, prichádzajú k jasliam, v nich je BETLEHEMSKÉ DIEŤA/.
STAREC/vzrušene/: To nie je možné... Betlehemské dieťa... Ježiško... Ale veď ty si sa narodil pred dvetisíc rokmi!
BETLEHEMSKÉ DIEŤA: Vrátil som sa. Potrebovali ste ma. STAREC: Neuveriteľné!
BETLEHEMSKÉ DIEŤA: Povedz, čo ťa trápi? Ako ti môžem pomôcť?
STAREC: Tak je to naozaj pravda s tým šťastím, čo hovorila tá žena... Betlehemské dieťa, vidíš, som už starý človek... Nemám veľa do konca života. Všetci ma sklamali. Nedalo by si mi ešte kúsok šťastia?
BETLEHEMSKÉ DIEŤA: Tebe? Veď ty si dostal v živote priveľa milosti. Dosiahol si také postavenie ako málokto. Uznávali ťa, vážili si ťa, obdivovali... Ba dokonca aj oslavovali!
STAREC: Ăżno, je to pravda, čo hovoríš, ale potom ma odrazu zo dŠża na deŠż nikto nepotreboval. Musel som ustúpiť mladším. A niet horšej veci, ako myslieť na to, že už nemám pre čo žiť. Ani pre koho.
BETLEHEMSKÉ DIEŤA: A prečo si vymenil kariéru za lásku?
STAREC: Vieš... nechcel som byť viazaný.
BETLEHEMSKÉ DIEŤA: Vidíš... a preto si ostal sám. Lenže aj tak ti hovorím: stále máš priveľa šťastia. Toľko, že môžeš z neho rozdávať iným.
MLĂżDENEC/k ŽENE/: Poďme preč... Keď tento starý tak dopadol, čo potom my... My si nezaslúžime vôbec nič.
DIEŤA/pristúpi bližšie k jasličkám/: Nie je ti zima, maličký?
BETLEHEMSKÉ DIEŤA: Trochu.
DIEŤA: Aj mne bolo tam, na ceste. Na, tu máš môjho psa, bude ťa ohrievať.
BETLEHEMSKÉ DIEŤA: Ty mi dávaš svojho psíka? Veď to je všetko, čo máš.
DIEŤA: Viac ho potrebuješ ako ja. Ja vydržím aj zimu. Už som veľký.
BETLEHEMSKÉ DIEŤA: Ďakujem ti. Nezabudnem na teba.
DIEŤA/pohľadí psíka a odstúpi od jasieľ, STAREC ich pozoruje/.
BETLEHEMSKÉ DIEŤA: Nič ti nepripomína to dieťa?
STAREC: Ăżno, ale... Bolo to veľmi dávno.
BETLEHEMSKÉ DIEŤA: Prečo si nechcel, aby sa tvoje dieťa k tebe hlásilo?
STAREC: Ja... nemohol som si to vtedy dovoliť.
BETLEHEMSKÉ DIEŤA: A tak si ostal sám...
STAREC: Rozumiem, betlehemské dieťa... Rozumiem. /Pristúpi k ostatným a DIEŤAŤU./ Poď so mnou, ja mám doma psa, aj mačku. Dám ti ich.
DIEŤA: Naozaj? /Schytí STARCA za ruku, no vzápätí sa zháči./ Ale kam s nimi pôjdem? Keď sa vrátim do decáku, vezmú mi ich.
STAREC: Nikto ti nič nevezme. Ostaneš u mŠża. Aj vy dvaja môžete /pozrie na ŽENU a MLĂżDENCA/. Mám veľký dom, aj záhradu. Ty by si mala dosť roboty okolo domu, nemusela by si už do práce. A tebe... tebe už len nejakú robotu nájdeme.
MLĂżDENEC: Počkaj... ty to myslíš vážne?
STAREC: Ăżno.
MLĂżDENEC/objíme ŽENU/: Mala si pravdu... Ty si mala pravdu, že si nájdeme šťastie!
STAREC/podíde dopredu/: V tej chvíli, keď som ich videl takých šťastných, som sa rozhodol, že sa ešte raz vrátim k betlehemskému dieťaťu, poďakujem mu a poviem: malo si pravdu, dostal som v živote až priveľa šťastia. Dostalo sa mi až veľmi veľa Tvojej milosti. Môžem z nej rozdávať. A tak sme sa vrátili, ale... Nikde nič... Žiadna budova. Žiadni cudzí ľudia. Len tí moji. A práve takí udivení ako ja.
ŽENA: Čo budeme robiť?
STAREC: Pôjdeme.
MLĂżDENEC: Kam?
STAREC: No predsa ku mne. Veď som vám to už povedal.
DIEŤA: Môžem ti hovoriť dedo?
STAREC: Pravdaže.
DIEŤA: Dedo, poďme už domov, nejako sa zozimilo!
STAREC: Máš pravdu. Poďme. Všetci. /Postúpi dopredu./ A opäť sme kráčali štyria. Ale myslím, že v skutočnosti sme boli piati. Š lo s nami aj betlehemské dieťa. Ale tentoraz sa nám nedalo poznať.

(Nora Baráthová)