evanjelik.sk

OSOBY: BABKA, OTEC(babkin syn), MATKA, CHLAPEC, DIEVČA (ich deti)

BABKA (pri prestretom stole): Kde ste tak dlho? RaŠżajky sú dávno na stole.
OTEC (prichádza s MATKOU): AspoŠż v nedeľu sa chceme vyspať.
BABKA: Veď ste prišli ku mne na dovolenku. Každé ráno vyspávate. Ja zatiaľ stihnem nakŕmiť a...
OTEC (posmešne): Že sa ti chce o ten zverinec starať!
BABKA: Pozrime sa! A kdeže si vyrástol? Predsa tu, na dedine!
MATKA (chlácholivo): Ale teraz žijeme v meste, mamka. Tam je to iné.
BABKA: Veru hej. Bláznivé a bezbožné. Kde sú deti?
MATKA: Spia.
BABKA: Oni do kostola nejdú?
MATKA (veľmi prekvapene): Do kostola?
BABKA: Veď dnes je nedeľa. V meste sa nechodí do kostola?
MATKA (v rozpakoch): To už nie je moderné...
CHLAPEC (vbehne s DIEVČAŤOM): Čo tak kričíte? Zobudili ste nás.
BABKA: Š up, šup k stolu, napapať sa, aby sme stihli bohoslužby.
DIEVČA: Čo aby sme stihli?
BABKA: Aby sme neprišli neskoro do kostola.
CHLAPEC: A čo tam budeme robiť?
BABKA: Spievať, modliť sa, počúvať pána farára...
DIEVČA (pohŕdavo): To bude nuda.
CHLAPEC: A ako to dlho trvá?
BABKA: Hodinu.
DIEVČA (zdesene): Až?
MATKA (žmurkne na OTCA): Pôjdeme, no... pre pokoj v rodine. Raz to vydržíme.
OTEC (nešťastne): Ale bude prenos z atletiky...
SYN (rázne): Žiadna atletika. Ide Harry Potter. A tu je len jedna telka, nie ako u nás. Ja chcem pozerať.
BABKA: Vy máte viacej televízorov?
MATKA: Každý má svoj.
BABKA: Hm, hm. A koľko máte biblií?
CHLAPEC: Čo koľko máme?
BABKA: Biblií.
CHLAPEC: A to je čo??
BABKA (udivene): Predsa Písmo sväté.
DIEVČA: Však to je len pre starých, nie?
OTEC (skríkne): Ticho! Jedz a...
BABKA(skočí mu do reči): Vy naozaj vôbec nechodíte do kostola?
OTEC: Nie. Kostol je od nás ďaleko a aspoŠż v nedeľu chceme mať pokoj.
MATKA (chlácholivo): Viete, mamka, nemáme na to čas.
OTEC (so smiechom): Čo tam počúvať tie farárske múdrosti. Vodu káže, víno pije. A tí ľudia v kostole! Ako vyjdú von, hneď ohovárajú, kto ako bol oblečený.
BABKA: Však kvôli farárovi a ľuďom sa nechodí do kostola.
DIEVČA: A kvôli čomu?
BABKA: Kvôli Božiemu slovu. Ozaj, deti, v čo vy veríte?
DIEVČA a CHLAPEC (pozrú zarazene po sebe).
BABKA: Musí vás predsa niečo zaujímať.
CHLAPEC: Jasné. Počítač... video... ozaj, ty nemáš video, babka?
BABKA: Nie. Načo by mi bolo?
CHLAPEC: Š koda. Prehral by som ti Harryho Pottera. To bol taký čarodejník a robil divy...
BABKA: Veď aj pán Ježiš robil divy.
CHLAPEC: Héééj? A aké?
BABKA: Začal tým, že premenil vodu na víno.
MATKA: To by bolo niečo pre nášho tatka.
BABKA: A ten najväčší div spočíva v tom, že nám daroval večný život. Čo si už vôbec nezaslúžime. A my si na Neho nenájdeme čas... A čo, keď si potom On pre nás nenájde čas?
CHLAPEC: To akože každý bude žiť večne?
BABKA: Každý nie. Len kto v pána Ježiša uverí. Tak ja idem. Vy aspoŠż za ten čas porozmýšľajte o sebe. (Odchádza).
CHLAPEC: Ja som ešte v kostole nikdy nebol... Prečo nechodíme vlastne do kostola?
MUŽ a ŽENA (v rozpakoch pozerajú na seba).
CHLAPEC: A čo, keď potom zrovna my nebudeme mať ten večný život? Potom budem ako náš pes, ktorého sme len tak zahrabali a dosť... koniec..? (Vezme si kabát a chystá sa odísť.)
MUŽ: Kam ideš?
CHLAPEC: Za babkou do kostola.
OTEC: A čo tak odrazu?
CHLAPEC: Ja... vieš... ja by som chcel žiť aj potom, keď zomriem... nechcem skončiť ako ten náš pes... (odbehne).
DIEVČA: Počkaj, pôjdem s tebou! (Rozbehne sa za ním.)
MUŽ a ŽENA (pozerajú bez slova za deťmi. Potom pokrčia ramenami a sadnú si späť k stolu, pokračujú v jedení).

(Nora Baráthová)