evanjelik.sk

"Veľmi často sa stretávame s ľuďmi, ktorí sa modlia, postia dávajú ofery a činia to a ono a žijú usporiadaným životom pred ľuďmi, a predsa, keď sa ich spýtaš, či sú si naozaj istí, že sa ich počínanie páči Bohu, povedia ti: „Nie, to nevieme“. Nevedia to, alebo o tom pochybujú."

O dobrých skutkoch

DŠża 20. marca 1520, Dr. Martin Luther, augustinián vo Wittenbergu
Preložili a upravili: Norbert Hajský a Michal Valčo

1. Je potrebné, aby sme vedeli, že nejestvujú dobré skutky okrem tých, ktoré prikázal Pán Boh, ako aj nejestvuje hriech okrem takého, čo Boh zatratil. Ak niekto pátra po dobrých skutkoch a chce ich konať, nesmie sa obzerať po ničom inom, než po Božom prikázaní. Kristus hovorí: „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania.“ Keď sa bohatý mládenec pýtal, čo má teda činiť, aby mal život večný, nepredkladá mu Kristus nič okrem desiatich prikázaní.

Musíme sa teda naučiť posudzovať dobré skutky podľa Božích prikázaní a nie podľa zdania, veľkosti alebo množstva samotných skutkov, ani podľa mienky ľudí, alebo ľudských zákonov alebo zvyklostí, ako vidíme, že sa tak doposiaľ dialo a stále ešte deje, pre našu zaslepenosť a počas veľkého prehliadania Božích prikázaní.

2. Viera v Krista je najprednejší a najvzácnejší dobrý skutok. Veď, keď sa ho Židia pýtali: „Čo robiť, aby sme konali skutky Božie?“, povedal im: „Skutkom Božím je veriť v Toho, ktorého On poslal“ . Takže, keď tie slová počúvame, alebo kážeme prehliadame to a zdá sa nám, že je to púha maličkosť a niečo jednoduché, predsa by sme sa mali práve nad tým pozastaviť a dobre sa nad tým zamyslieť. Veď práve z tohto skutku by mali vyplývať všetky naše ostatné skutky a mali by odtiaľ čerpať svoju dobrú kvalitu. Mali by z neho žiť ako z darovaného léna.

Musíme to teda riadne vysvetliť, aby to ľudia pochopili. Veľmi často sa stretávame s ľuďmi, ktorí sa modlia, postia dávajú ofery a činia to a ono a žijú usporiadaným životom pred ľuďmi, a predsa, keď sa ich spýtaš, či sú si naozaj istí, že sa ich počínanie páči Bohu, povedia ti: „Nie, to nevieme“. Nevedia to, alebo o tom pochybujú. Existujú dokonca aj niektorí medzi veľkými učencami, ktorí ich zavádzajú, hovoriac im, že nie je potrebné mať istotu v týchto veciach. A sú to učenci, ktorí nerobia nič iné, len že učia o dobrých skutkoch. Vidíš teda: všetky tieto dobré skutky idú mimo vieru, a preto sú bezcenné a načisto mŕtve. Lebo podľa toho, aké je ich svedomie pred Bohom a ako veria, také sú aj ich skutky, ktoré vyplývajú z tohto postoja.
Tu však nie je ani viera, ani dobré svedomie pred Bohom. Ich dobrým skutkom chýba hlava a celý ich život a dobrota nemajú pred Bohom cenu. V tom je ten problém: Keď tak zdôrazŠżujú vieru a tak zavrhujú skutky, ktoré sú konané bez viery, obviŠżujú ma, že vraj zakazujem dobré skutky.
Ja by som pritom práveže rád učil o pravých skutkoch viery.

3. Keď sa ich ďalej pýtaš, či pokladajú za dobré skutky aj to, keď pracujú vo svojom remesle, keď chodia, stoja, jedia, pijú, spia a konajú všetko, čo jednoducho patrí k výžive tela alebo k všeobecnému prospechu a či veria, že Pán Boh má v tomto ich konaní a v nich samých zaľúbenie, zase odpovedajú „nie“ a vymedzujú rozsah dobrých skutkov tak úzko, že ich obmedzujú len na kostolné modlitby, na pôsty a almužny - všetko ostatné považujú za márne, za niečo, na čom Bohu nezáleží - a tak Pána Boha, ktorému slúži všetko, čo sa z viery činí, rozpráva a myslí, svojou prekliatou neverou klamú a ponižujú.

Takto učí kazateľ: „Choď, jedz svoj chlieb s radosťou a pi svoje víno s veselým srdcom, lebo Boh si dávno obľúbil tvoje diela. Nech sú tvoje šaty vždy biele a nech nikdy nechýba olej na tvojej hlave. Užívaj život so ženou, ktorú miluješ po všetky dni svojho pominuteľného života..., lebo to je tvoj podiel zo života.“

Nech sú tvoje šaty vždy biele: to znamená, že všetky naše skutky sú dobré, nech už sa nazývajú akokoľvek a sú bez akéhokoľvek rozdielu. Sú však biele, keď mám istotu a verím, že sú bohumilé. Tak potom nemám tiež nikdy nedostatok dobrého oleja svedomia na hlave svojej duše.
Tak hovorí Kristus: „Pretože ja vždy to činím, čo je milé Jemu.“ Ako ináč by to mohol vždy činiť, keď predsa podľa všeobecnej ľudskej potreby tiež jedol, pil a spal? A svätý Ján: „Podľa toho poznáme, že sme s pravdy, a tým si uspokojíme srdce pred Ním, že keď nás odsudzuje srdce, Boh je väčší ako naše srdce...,...máme dôveru v Boha, a o čokoľvek prosíme, berieme od Neho, pretože zachovávame Jeho prikázanie a robíme, čo mu je milé“ (1J 3:19nn). Ďalej: „Ktokoľvek sa z Boha narodil (to znamená: kto verí a dôveruje Bohu), nepácha hriech; a nemôže hrešiť“ (1J 3:9). A ďalej: „ a z tých, čo v Neho dúfajú, nik pykať nebude“ (Žalm 34:23). Ăżno aj v inom žalme: „Blahoslavení sú všetci, čo sa k Nemu utiekajú!“ (Žalm 2:12).
Keď je tomu naozaj tak, potom musí byť dobré všetko to, čo takíto ľudia konajú, alebo ak sa aj dopustili niečoho zlého, musí im to byť skoro odpustené.

Preto pochop teda, prečo ja kladiem vieru tak vysoko a zah੿am do nej všetky skutky a prečo zavrhujem akékoľvek skutky, ktoré nepochádzajú z viery.

4. Každý teda môže sám spoznať, či koná dobré či nedobré. Lebo, keď nachádzame svoje srdce v onom smelom spoľahnutí sa, že sa Bohu páči, potom je jeho dielo dobré, aj keby bolo nepatrné ako zodvihnutie stebielka slamy.
Keď tu však nie je spomínané spoľahnutie sa, alebo má človek o Šżom pochybnosti, potom jeho dielo nie je dobré, aj keby vzkriesil všetkých mŕtvych a sám sa dal upáliť. Tak učí aj apoštol Pavel: „A všetko čo nie je z viery, je hriech“ (R 14:23). Viera v Krista je to hlavné, preto sa nazývame kresťanmi. Všetky ostatné skutky môže predsa konať aj pohan, Žid, Turek, alebo akýkoľvek hriešnik. Avšak pevne sa spoliehať na to, že sa Bohu páči a je Mu milý, to nemôže nikto okrem kresťana, ktorý je osvietený a utvrdený Božou milosťou.

Takáto reč je však nezvyklá a mnohí mi nadávajú do kacírov, pretože pracujúc iba svojim rozumom a idúc po stopách pohanského umenia, postavili vieru nie nad, ale vedľa iných cností, čím jej preukázali miesto samostatného skutku, ktorý je oddelený od iných skutkov a cností.
Je to však práve viera, ktorá činí všetky ostatné skutky dobrými, príjemnými a hodnotnými, pretože sa v dôvere spolieha a nepochybuje, že všetko, čo človek vykonal, vykonal pre Boha a že to bude bohumilé.
A dokonca im nestačilo ani to, aby viera bola „skutkom“, ale urobili z nej, ako hovoria, „habitus“ , pričom celé Písmo ničomu nepriznáva meno dobrého Božského diela, iba viere. Preto niet divu, že sú slepí, a že sa slepí stali vodcami slepých. A táto viera prináša so sebou hneď aj lásku, pokoj, radosť a nádej. Lebo tomu, kto verí v Boha, dáva Boh čoskoro tiež svojho svätého Ducha. Tak to svätý Pavel hovorí Galatským: „Len toto by som chcel zvedieť od vás, či ste zo skutkov zákona prijali Ducha, a či zo zvestovania viery?“ (G 3:2)

5. Vo viere sú všetky skutky rovnaké a každý sa rovná druhému. Neprichádzajú tu v úvahu žiadne rozdiely skutkov, či sú veľké, malé, krátke, dlhé a či ich je veľa alebo málo. Lebo keď ich konajú ako bohumilé, nie je to ich vlastná cena, ale skôr viera, ktorá vo všetkých a v každom z nich jednotne a rovnako žije a pôsobí, nech už sú akokoľvek malé a akokoľvek rozmanité.
Je to také isté, ako keď majú všetky údy svoj život a svoje riadenie z hlavy, a bez hlavy nemôže žiadny úd ani žiť, ani pôsobiť a ani sa pomenovať.
Z toho vyplýva, že kresťan, ktorý žije vo viere, nepotrebuje učiteľa dobrých skutkov, ale činí „ čokoľvek nájde ruka jeho“. Bude to tak dobré, ako keď Samuel povedal Saulovi: „Budeš premenený v iného muža, keď Duch Hospodinov zostúpi na teba.“ A potom: „Urob, čo sa ti naskytne, lebo Boh je s tebou“ (1Sam 10:6n). Tak čítame aj o svätej Anne, Samuelovej matke, že keď uverila kŠżazovi Élimu, ktorý jej prisľúbil Božiu milosť, „odišla svojou cestou a jej tvár viac nebola smutná“. To znamená, že všetko v nej splynulo a všetko, čo prežila, sa v nej vyrovnalo. Tak hovorí aj svätý Pavol: „a kde Duch Pánov, tam sloboda“ (2K 3:17). Lebo viera sa nedá viazať na žiadny skutok, a tak si ani nedá nič vziať, pretože ako hovorí prvý žalm: „Bude ako strom,... čo načas dáva ovocie“ (Ž 1:3).

6. Môžeme to pozorovať aj na vonkajšom priliehavom príklade. Ak sú si muž a žena istí láskou a náklonnosťou druhého a keď si navzájom pevne veria, kto ich potom učí, čo majú robiť a ako si počínať, ako hovoriť, alebo myslieť a kedy mlčať?
Samotná dôvera ich tomu všetkému učí a lepšie než je treba. A tu sa nerozlišuje v skutkoch, človek koná to veľké, dlhé a mnohé práve tak rád ako to malé, krátke a nemnohé, a keď to koná so srdcom veselým, pokojným a bezpečným, cíti sa úplne slobodným človekom.

Keď však nastáva nejaká pochybnosť, hľadá človek to najlepšie, a tu si už začína vykresľovať rozdiely skutkov (začína uvažovať), čím by si mohol získať náklonnosť, a preto pristupuje ku svojej voľbe s ťažkým a neistým srdcom (dokonca aj s veľkou nevôľou). Vtedy stroskotá a je potom zo všetkého zúfalý a často sa z toho aj zblázni. Kresťan, ktorý žije v takejto dôvere v Boha všetko vie, všetko dokáže, na všetko, čo je treba, si trúfne a všetko činí slobodne a s veselou mysľou. Nie aby si nazhromaždil množstvo dobrých skutkov a zásluh, ale preto, že mu spôsobuje radosť, keď sa môže Pánu Bohu zapáčiť, slúži úprimne a zadarmo a stačí mu vedomie, že sa to tak pánu Bohu páči.

Ale na druhej strane človek, ktorý nie je zajedno s Bohom, alebo ktorý o tom pochybuje, hľadá a myslí len na to, ako by len vyhovel a ako by množstvom svojich skutkov Boha obmäkčil. Beží k svätému Jakubovi, do Ríma, do Jeruzalema, beží sem a beží tam, odrieka modlitby k svätej Brigite a prosí to a ono, postí sa v ten alebo v onen deŠż, spovedá sa tu a spovedá sa tam, pýta sa kde koho o radu, a predsa nenachádza pokoj.

A všetko, čo konal, konal s veľkou námahou a s pocitom zúfalstva a nevoľnosti v srdci. Samotné Písmo nazýva takéto dobré konanie „aven amal“, čo po hebrejsky znamená „námaha a strasť“ (Žalm 90:10). Pritom všetko takéto konanie nie je ani dobré a je načisto márne.

Mnohí sa z toho aj pominuli a z hrôzy upadli do úplnej biedy. O
nich hovorí kniha Múdrosti: „Zaiste sme poblúdili z cesty pravdy a svetlo spravodlivosti nám nesvietilo...Presýtení sme cestami neprávostí a zatratení a prechodili sme neprístupné púšte, ale cesty Pána sme nepoznali“ (5:6).

7. V skutkoch je viera ešte nepatrná a slabá. Pýtajme sa teda ďalej. A keď je týmto ľuďom zle podľa tela, statkov, cti, priateľov či v čomkoľvek inom, čo mali: veria ešte aj potom, že sú bohumilí a že im tie ich malé či veľké protivenstvá zosiela Boh zo svojej milosti?

Ajhľa tu ide o umenie: mať dokonalú dôveru v Boha, aj keď sa nám podľa nášho uvažovania a rozumu ukazuje ako hnevajúci sa Boh, zachovať si napriek tomu ku Nemu dôveru a očakávať od Neho len dobré a ešte lepšie, než to čo práve pociťujeme.

Boh je tu skrytý, tak ako hovorí nevesta v piesni Š alamúnovej: „Ajhľa tu stojí za naším múrom, pozerá cez okno, nazerá cez mreže“ (Veľp 2:9). To znamená, že v utrpeniach, ktoré sa okolo nás hromadia ako steny, ba dokonca ako múr a chcú nás od neho odlúčiť – že v týchto utrpeniach sa skrýva On, môj Boh. Pozerá sa na mŠża a neopustí ma. Tu stojí a je pripravený milostivo mi pomôcť a oknom viery, aj keď zatemneným a zamrežovaným, Ho môžem vidieť.
Tak hovorí aj Jeremiáš vo svojom žalospeve: „Lebo Pán nezavrhne na veky; ak aj zarmúti, zmiluje sa vo svojej nesmiernej láske, lebo nerád trápi a zarmucuje synov ľudských....“ (Žalosp. 3:31n). Túto vieru oni vôbec nepoznajú, vzdávajú sa a myslia si, že ich Boh opustil a že sa na nich hnevá.

Niekedy dokonca pripisujú vinu na svojom nešťastí ľuďom a diablom, ale v Pána Boha neskladajú vôbec žiadne nádeje. Tak im ich trápenie slúži len na pohoršenie a ku škode – a predsa zase idú vykonať niekoľko, podľa ich názoru, dobrých skutkov a nie sú si pritom vôbec vedomí, že ich konajú bez viery. Tým však, ktorí vo svojich súženiach spoliehajú na Boha a majú ku nemu pevnú a dobrú dôveru, že sú mu milí a prijateľní a zachovávajú si túto dôveru, tým sa ich utrpenie a súženie stáva vzácnymi zásluhami a najvzácnejšími statkami, ktorých cenu nikto nezmeria. Lebo aj to najodpornejšie v ľudskom živote činí viera vzácnym pred Bohom, ako sa v žalme píše dokonca aj o samotnej smrti: „Veľmi vzácna je v očiach Pánových smrť jeho pobožných“ (Ž 116:15). O čo je dôvera a viera v tomto prípade lepšia, vyššia a mocnejšia oproti prvému prípadu, o toľko prevyšujú utrpenia znášané touto vierou všetky ostatné skutky viery. Medzi týmito skutkami na jednej strane a utrpením na druhej strane je teda, čo do hodnoty, ohromný rozdiel.

8. Najvyšším stupŠżom viery je, keď nás Boh navštevuje nielen časným utrpením, ale keď smrťou, peklom a hriechom trestá naše svedomie a keď nám skoro odrieka svoju milosť a svoje milosrdenstvo, ako by nás už chcel na veky zatratiť a hnevať sa. To však okúsi len málo ľudí. Dávid narieka v žalme takto: „Ó Hospodine, netrestaj ma vo svojom hneve ...“ (Ž 6:2). Aj v takejto situácii dokázať ešte veriť, že Pán Boh má v nás svoje milostivé zaľúbenie, je najvyšším skutkom, aký je zo strany stvoreného a stvoreným vôbec mysliteľný a je to niečo, čo je neznáme všetkým skutkárom a ľuďom spoliehajúcim sa len na svoje vlastné dobré skutky. Lebo ako sa majú nádejať dobrého, alebo nejakej milosti od Boha, keď neveria ani svojim vlastným skutkom, nie sú si istí ich cenou a pochybujú hneď na najnižšom stupni viery? Vychvaľoval som vždy vieru a zavrhoval všetky skutky, pokiaľ sú konané bez viery a povedal som si vtedy: dohliadnem na to, aby som tak ľudí priviedol od falošných, len povrchne oslŠżujúcich, farizejských dobrých skutkov, konaných bez viery – ktorých sú dnes plné všetky kláštory, kostoly, domácnosti a ľudia, ako nižších, tak aj vyšších stavov – zase k pravým, skutočným, pre svoj pôvod z viery dobrým, veriacim skutkom.

V čom sa mi tiež nikto nepostavil na odpor, okrem nečistých zvierat, ktorých kopytá nie sú rozdvojené – (spomína ich Mojžišov zákon (3M 11:4)) a ktoré nechcú strpieť, aby sa rozlišovalo medzi dobrým a dobrým skutkom, ale namiesto toho len špliechajú; len aby sa zachovávali pôsty a aby sa cirkvi dávali dary a konali sa spovede, aj keď v tom všetkom nie je ani štipka viery v Božiu milosť a zaľúbenie . Za najlepšie považujú to, keď toho urobili naozaj veľa a bolo to niečo veľké a dlhé, aj bez spomínanej dôvery. A potom očakávajú všetko dobré, len keď sú vykonané tie skutky. Tak stavajú na piesku a vode, čo nakoniec nemôže skončiť inak, len hrozným pádom, ako to aj Kristus predpovedal (Mt 7:26n).

Avšak onú dobrú vôľu a zaľúbenie Božie, na ktorom sa zakladá naša dôvera, zvestovali už nebeskí anjeli, keď spievali počas vianočnej noci: „Gloria in excelsis Deo – Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj, ľudom dobrej vôle“ (Lk 2:14).

Predhovor k spisu

Jeho jasnosti, urodzenému kniežaťu a pánovi, pánovi Jánovi, vojvodovi Saskému, kniežaťu Durínskemu a grófovi Meisenskému (MíšeŠż), môjmu milostivému pánovi a ochrancovi.

Vaša jasnosť, urodzené knieža, milostivý pán! Vašej kniežacej milosti prislúchali vždy a predovšetkým moje poddané služby a príhovorné modlitby. Milostivé knieža a pane, dávno by som bol rád Vašej kniežacej milosti osvedčil svoju oddanú službu a povinnosť troškou duchovného ovocia. Keď som však uvážil svoje schopnosti, pokladal som sa vždy za príliš malého, aby som sa smel opovážiť podať Vám niečo, čo by bolo hodné Vašej kniežacej milosti. Keďže však môj najmilostivejší pán, pán Fridrich, vojvoda Saský, volenec a zástupca svätej ríše rímskej, brat Vašej kniežacej milosti, nepohrdol mojou knižočkou, Vašou kniežacou milosťou schválenou, ktorá teraz vyšla aj tlačou, v čo som ani nedúfal, ale milostivo ju prijal, dodal mi tak milostivý príklad odvahy, že si azda smiem trúfnuť domnievať sa, že Vaša kniežacia povaha vo svojej mimoriadnej láskavosti a dobrotivosti sa celkom vyrovná Vašej kniežacej krvi. Dúfam teda, že Vaša kniežacia milosť podľa svojho zvyku nepohrdne týmto mojim skromným podaním, ktorého vydanie sa mi zdalo byť dôležitejšie, ako snáď všetky moje kázania alebo knižočky, pretože na nás doľahla otázka najväčšia, otázka dobrých skutkov, pri ktorej riešení sa používa omnoho viac lesti a uplatŠżuje sa pri nej viac podvodov, než kdekoľvek inde, takže jednoduchý človek až príliš ľahko v tejto veci podlieha zvádzaniam. Preto nám aj Kristus, náš Pán, prikázal, aby sme dávali dobrý pozor na barančie rúcha, pod ktorými sa skrývajú vlci.
Ani striebro, ani zlato, ani drahokamy ani žiadna iná vzácna vec netrpí tak tým, že sa k nej raz pridáva a zasa z nej odoberá, ako tomu je práve u dobrých skutkov, ktorých charakter predsa musí byť jednoduchý a jasný, pretože by ináč boli púhym náterom, pozlátkou a podvodom. Vzhľadom na to, že poznám a denne počúvam mnoho ľudí, ktorí mojou chudobou pohŕdajú, hovoriac, že robím len malé „sexterničky“ a nemecké kázne pre neučených laikov, mŠża to nevyvedie z rovnováhy. Keby mi len Pán Boh dal, aby som nejakému neučenému laikovi mohol po celý život a zo všetkých síl a schopností slúžiť na jeho polepšenie, stačilo by mi to a ďakoval by som za to Pánu Bohu a ochotne by som potom nechal všetky svoje knihy prepadnúť skaze.
Nech iní posúdia, či je umením písať veľké a mnohé knihy a či sa tým kresťanstvo polepšuje. Mne sa však zdá, že aj keby som mal chuť a vedel by som písať veľké knihy, svoj cieľ dosiahnem skôr, keď sa pridržím svojho spôsobu a napíšem len krátky výklad. Keby bol úspech tak ľahko dosiahnuteľný, ako o to usilujú nepriatelia evanjelia, bol by Kristus už dávno zvrhnutý z neba, ba dokonca sám Boží trón by bol prevrátený. Keďže nemôžeme byť všetci spisovateľmi, snažme sa aspoŠż triezvo skúmať a uvažovať.
Rád doprajem slávu tým, ktorí o Šżu stoja. A ktorí chcú, aby som sa hanbil, nevadí: budem sa trebárs hanbiť, že svojim neučeným laikom kážem a píšem po nemecky. A vzhľadom na to, že ani v tom nie som nijak mimoriadne zbehlý, nazdávam sa, že keby sme si viac strážili to málo, čo vieme a keby sme boli usilovnejšie pracovali, nemalo by z toho kresťanstvo o nič menší prospech, než aký má z veľkých učených kníh a sumárií , s ktorými sa aj tak na školách zaoberajú len odborníci.
Okrem toho som ešte nikdy nikoho ani neprosil, ani nenútil, aby si ma vypočul, alebo aby čítal niektoré z mojich kázní. Svojmu cirkevnému zboru som slúžil slobodne a to tým, čo mi Boh dal a čím som mu bol povinný. Komu sa to nepáči, nech číta a počúva iných kazateľov. Nezáleží mi ani na tom, ak sa niekomu zdá, že je moja služba zbytočná. Úplne mi stačí, ba dokonca to na mŠża aj značne dolieha, že sa niektorí laici, a sú to najmä laici, natoľko pokorujú, že čítajú moje kázania. Keby ma už nič iného neviedlo (k písaniu na túto tému), stačí mi, že som sa dozvedel to, s akým zaľúbením a túžbou prijíma Vaša kniežacia Milosť takéto nemecké knihy, aby ste tak spoznali dobré skutky a poučili sa o viere. Domnievam sa, že sa patrí, aby som poslúžil s čo najväčšou možnou starostlivosťou a poddanosťou.
V pokornej poddanosti prosím teda Vašu kniežaciu milosť, aby ste milostivo prijali tento môj prejav, aspoŠż dovtedy, kým mi Boh dopraje čas a budem môcť podať úplný rozbor viery v nemeckom jazyku.
Tentoraz som totiž len chcel ukázať, ako máme precvičovať svoju vieru, užívať ju a uplatŠżovať, ako najprednejší „skutok“ zo všetkých dobrých skutkov. Ak Boh dá, chcel by som neskoršie pojednávať o samotnej viere a o tom, ako sa v nej máme modliť a hovoriť. S týmto sa vo všetkej poddanosti odporúčam Vašej kniežacej milosti.

Vašej kniežacej Milosti (p)oddaný kaplán
Vo Wittenbergu, dŠża 20. marca roku tisícpäťstodvadsiateho po narodení Krista. Dr. Martin Luther, augustinián vo Wittenbergu.