evanjelik.sk

Modra – 27.8.2006
11. nedeľa po Trojici
Text: 2K 5, 1 - 10
Suspírium: Ž 113, 1 – 2 a 5 - 8

Milí bratia a sestry v Kristu Ježiši! Predstavme si, že sa vezieme vo vlaku. Pritom sú dôležité dve otázky. Jedna otázka sa týka toho, ako napĺňame čas strávený vo vlaku. Ale nesmierne dôležitá, ba vlastne prvoradá je otázka: Kam ten vlak ide? Kam ma vezie? Ide k môjmu cieľu, alebo ma vezie preč od môjho cieľa? Alebo sa azda približuje k priepasti? Keby sme život dnu vo vlaku zariadili mimoriadne príjemne, alebo hoci aj veľmi luxusne, ale keby nás ten vlak zaviezol ďaleko od cieľa, alebo keby sme sa s celým vlakom zrútili do priepasti, aký zmysel by mala tá príjemná atmosféra a ten luxus, ktorým by sme sa vo vlaku obklopili? Tie príjemné a v luxuse strávené hodiny vo vlaku by pri spomenutom zakončení boli nezmyselné. Z toho vidíme, že otázka: „Kam ma vezie ten vlak?“ je otázka rozhodujúceho významu. Keď prejdeme od obrazu k skutočnosti, musíme povedať: Pre mňa je najdôležitejšia otázka: „Kam smeruje môj život? Aký smer som mu dal a každodenným rozhodovaním dávam? Na aký cieľ som ho nasmeroval?“ Všimnite si na základe textu, ako na túto otázku odpovedal apoštol Pavel. Cieľom celého jeho terajšieho života mu bola večnosť, večný život. Úsek života medzi narodením a smrťou pokladal nie za celok, ale za zlomok. Za týmto zlomkom nasleduje niečo, čím sa ten zlomok dopĺňa na celok, alebo presnejšie: to, čo je korunovaním, vyvrcholením života. V rozličných náboženstvách existujú fantastické opisy tejto očakávanej večnosti. Očakávanie apoštolovo sa od takých fantázií odlišuje striezlivosťou a podstatnosťou (apoštol nevnáša nepravdy). Na otázku: „Čo je večnosť, čo je večný život?“ odpovedá apoštol: Je to život v bezprostrednej blízkosti osláveného Pána Ježiša Krista. Stretnutie s osláveným Pánom, ktoré zažil Pavel pri Damasku, ho naplnilo túžbou, ktorá sa stala hlavnou, dominujúcou túžbou celého jeho života. Po ničom netúžil tak veľmi ako po tom, aby natrvalo mohol žiť v blízkosti Kristovej. Keby sme mali možnosť opýtať sa ho: Kam ťa vezie vlak tvojho života? odpovedal by určite bez váhania: Ku Kristovi. Dokážeme aj my spolu s Pavlom odpovedať rovnako na tú istú otázku? Je túžba po stálom živote s Pánom Ježišom Kristom vo večnosti dominujúcou, všetko ostatné ovládajúcou túžbou nášho života? Je mocnejšia ako všetky ostatné túžby? Je ona kritickou normou všetkých našich ostatných túžob? Sotva je to tak v plnej miere. Ale ak si sprítomníme Pána Ježiša, ako nám ho predstavujú evanjeliá, ak si uvedomíme, aká čistá, vznešená, láskavá bytosť On je, mala by sa aj v našich životoch túžba po stálom spoločenstve s Ním vo večnosti dostať na prvé miesto v našich životoch.

Ak v tomto zmysle odpovieme na spomenutú zásadnú otázku, budú v tom zahrnuté aj odpovede na iné dôležité otázky. Je v tom zahrnutá odpoveď na otázku o smrti, otázku o tom, aké miesto má smrť v rámci nášho života. Je mnoho ľudí, ktorí pred otázkou smrti utekajú, ktorí túto tému pokladajú za tabu, spoločensky neprimeranú tému. Apoštol sa nebál témy smrti, a to preto, lebo na túto otázku mal celkom jasnú odpoveď. Keďže večnosť chápal ako stále spoločenstvo s Kristom, chápal smrť ako štádium na ceste k tomuto cieľu. Vlak jeho života vezie ho nielen po koniec časnej existencie, po telesnú smrť, ale cez ten tajomný, našim zemským očiam nepreniknuteľný tunel vezie ho do celkom nového sveta.

Na tomto bode sa dejú s človekom zásadné zmeny. Ide o zmeny, o ktorých môžeme hovoriť len obrazným spôsobom, lebo ten nový život nám je zahalený tajomstvom. Pri smrti opúšťa človek svoj doterajší stan, svoje zemské telo. Voľbou obrazu „stan“ chce apoštol upozorniť na dočasnosť zemského tela. Apoštol hovorí, že pri vstupe do večnosti daruje Pán Boh človeku nové, „duchovné“ telo. Na rozdiel od stanu menuje toto nové telo príbytkom, teda niečím definitívnym.

Uvažuje aj o inej možnosti. V jeho dobe existovalo veľmi napäté očakávanie druhého príchodu Kristovho na zem. V takom prípade – hovorí apoštol – by na toto zemské telo bolo oblečené večné telo, a to, čo je smrteľné, pominuteľné, by bolo pohltené životom, novým životom. Vie však dobre, že nie on rozhodne, ktorá z týchto možností sa uskutoční. No v jednom si je istý: že po skončení tohto zemského bytia bude pre neho nasledovať večnosť, a táto večnosť bude znamenať trvalé spoločenstvo s Pánom Ježišom Kristom.

Prečo mnohí ľudia utekajú pred témou smrti a pokladajú akosi za spoločensky neslušné o tejto téme hovoriť? Tak je to v prípadoch, keď sa smrť pociťuje ako koniec všetkého, koniec, za ktorým už nič nenasleduje, koniec, ktorý znamená vstup do tmy a ničoty. Za týchto okolností je nepríjemné a naozaj hádam aj spoločensky neslušné hovoriť o smrti. Ale ak je smrť pochopená ako prechodné štádium na ceste k cieľu, na ceste k plnému spoločenstvu s Kristom, potom niet najmenšieho dôvodu, prečo by sme mali pred témou smrti utekať. V takom prípade platia triumfálne apoštolové slová: „Kde je ó smrť, tvoje víťazstvo? Kde je, ó smrť, osteŠż tvoj?“

Ako je to v tejto veci s nami? Utekáme pred témou smrti ako pred hroznou témou? Prečítané biblické slová nás pozývajú, aby sme si osvojili tento prekvapivý pohľad na smrť. Keď sa oslobodíme od strachu pred smrťou, oslobodíme sa tým zároveŠż od veľkého množstva mnohých iných strachov. Takúto veľkú Božiu ponuku by sme nemali nechať nevyužitú.

Z toho ako apoštol pozerá na cieľ svojho života vo večnosti, vyplýva aj jeho chápanie a formovanie terajšieho časného života. Časný život, jeho stvárŠżovanie, je v súlade s tým, čo hovorí o tých cieľových veciach. Apoštol v texte hovorí, že za svoju najvyššiu ambíciu pokladá, aby sa vo všetkom, čo robí a ako sa správa, páčil tomu Pánovi, s ktorým sa má stretnúť vo večnosti, v spoločenstve s ktorým má prežiť celú večnosť.

Aj našou najvyššou ambíciou by malo byť, aby sme sa páčili Pánovi. Je to veľký a nie najľahší cieľ. My sa síce chceme páčiť, lenže predovšetkým ľuďom, na ktorých nám v nejakom zmysle záleží. Ale chcieť sa páčiť predovšetkým Pánovi – to je niečo nezvyklé, a nedá sa to tak ľahko dosiahnuť. A predsa, i keď je to nezvyklé, i keď je to ťažké, prečítané slová nás pozývajú, aby sme sa preorientovali v tomto zmysle. Môžeme to dosiahnuť len v tesnom spoločenstve s Pánom Ježišom Kristom, pod Jeho vedením, s Jeho pomocou. Terajší život tu na zemi treba stvárŠżovať vždy s myšlienkou, že všetci budeme stáť pred súdnou stolicou Kristovou. Všimnime si to prízvukovanie slova „všetci“. Teda nielen tí, ktorí s tým počítajú, ale aj tí, ktorí túto časť ľudského bytia, teda večnosť, vylúčili zo svojich predstáv, zo svojho očakávania. Lebo rozhodujúce nie je to, ako si človek predstavuje alebo nepredstavuje večnosť, ale rozhodujúca je Božia vôľa.

Tento text je dôležitým príspevkom k tomu, aby sme si aj my mohli vybudovať jasný a pevný názor na základné otázky života, a z tohto stanoviska potom stvárňovať obsah každého jedného dňa svojho života. To by mal byť život prežívaný s neprestajnou orientáciou na večný cieľ. Jedine taký život je dôstojný človeka. Amen.