V sobotu 13. augusta 2016 uplynulo 125 rokov od smrti evanjelického kňaza, národovca a školského dekana (dozorcu nad školským vyučovaním) Karola Ľudovíta Semiana, ktorý pôsobil v Turej Lúke takmer 39 rokov. Na tunajšom cintoríne je i miesto jeho posledného odpočinku. Jeho pamiatku sme si v cirkevnom zbore ECAV v Turej Lúke pripomenuli v nedeľu 21. augusta na službách Božích a potom položením venca pri jeho obnovenom pomníku na cintoríne. Pomník sa podarilo obnoviť vďaka iniciatíve presbyterstva a predsedníctva cirkevného zboru v spolupráci s Mestom Myjava a Kamenárstvom Vladimír Paracka.
I takýmto spôsobom chceme zachovať pamiatku horlivého Božieho služobníka a národovca štúrovskej generácie. Narodil sa v Hlbokom tamojšiemu evanjelickému farárovi Tomášovi Matejovi Semianovi a Jozefíne rodenej Muhrovej 21. marca 1817. Vzdelanosť patrila k rodu Semianovcov, už jeho starý otec Michal Semian (evanjelický farár v Pezinku a rodák z Vrádišťa) patril k osvietenským vzdelancom. Karol Ľudovít študoval v Modre , Mezö-Beréne a Prešporku.
Počas svojho života bol aktívny národovec a horlivý budovateľ cirkvi. Ako blízky spolupracovník J. M. Hurbana sa aktívne zapojil do povstania v roku 1848 v Myjave (bolo mu zverené vedenie posádky asi 1000 dobrovoľníkov). Tu pôsobil od svojej ordinácie za kňaza (24. júna 1841) na mieste kaplána pri farárovi Jánovi Šulcovi až do jesene 1848. Za účasť na povstaní mu hrozilo väzenie, preto odchádza z Myjavy do Pešti, kde pôsobil ako kaplán. V rodnom Hlbokom pôsobil pri J. M. Hurbanovi od mája 1850 až do októbra 1852, kedy bol povolaný na Turú Lúku cirkevným zborom. Sem prichádza ako kaplán k farárovi Martinovi Škodáčkovi, ktorého o dva roky vystriedal na mieste farára.
Za manželku si vzal Annu Martešíkovú, dcéru myjavského učiteľa a národovca Jána Martešíka v roku 1855. I v Turej Lúke sa angažoval národne. Spolu s katolíckym kňazom Martinom Čunderlíkom, turolúckym richtárom Tomášom Fúskom, notárom a ďalšími občanmi v mene 2 637 občanov Turej Lúky vyslovili dôveru slovenskému národnému zhromaždeniu v Martine (1861) a žiadali uznanie slovenského národa a používanie slovenčiny vo verejnom živote a v školách. Pri svojom nástupe do turolúckeho cirkevného zboru dbal nielen o materiálne, ale najmä o duchovné pozdvihnutie obce, keď takto k turolúčanom prehovoril 10. októbra 1852 (18. nedeľu po sv. Trojici) z kazateľnice evanjelického Božieho chrámu: „ … lebo cirkev je dušou obce, kde pustne chrám – pustne cirkev, kde pustne cirkev – pustne obec, pustnú domy a rodiny …“
Celý svoj život venoval službe Trojjedinému Pánu Bohu – práci pre obec, cirkev a ľud mu zverený. Svoju prácu vykonával horlivo, svedomito a čestne. Zomrel 13. augusta 1891. Pohrebná počestnosť sa konala 15. augusta a vykonal ju senior Ján Leška. V jeho šľapajach a kňazskej službe pokračovali syn Ľudovít Mojmír Semian, evanjelický kňaz a obecný kronikár Turej Lúky i vnuk Ján Pavol Drobný.
Slovak